Byť dievčaťom alebo enou je veľmi ťaké . Nikdy nebudeme ani sme nikdy neboli dostatočne dobré , nikdy nás nikto nebral ako ľudské bytosti ,ktoré by sa mohli samostatne rozhodovať . Vdy sme boli a ete dlho budeme brané len ako objekty , ktoré chlapom porodia deti aby sa mali čím chváliť . Musíme vyzerať dokonalo po minimálne 2 deťoch a potom ako sme celý ná ivot strávili doma upratovaním a varením aby nai manelia boli spokojní . Aby nás náhodou dokonalý stereotypný mu nenahradil mladou a krajou enou ,ktorá je od neho najmenej o 20 rokov mladia .
Nám u zostane len jedno .Nae deti ,ktoré chceli nai manelia. Je dosť pravdepodobné e nae deti budu otca vidieť ako hrdinu a nás budu viniť za vetko. Za ten rozvod ,ktorý sme podali pretoe nás nai manelia psychicky týrali alebo nás podvádzali lebo nám to "nefungovalo " . Za to e sme nemohli prísť na tu besiedku na ktorej naim deťom tak veľmi zálealo ,pretoe sme museli byť dlhie v práci aby sme im mohli kúpiť tú hračku ktorú tak veľmi chceli , alebo aby sme mohli zaplatiť ten výlet na ktorý sa tak teili . A nám to trhá srdce .Snaíme sa utiahnuť domácnosť ako slobodné matky , zatiaľ čo si otec naich deti uíva kdesi s novou rodinou . Nemôete im len tak povedať čo sa naozaj stalo. Zlomilo by im to ich malé a nepokvrnené srdiečko a to mi ako matky nesmieme a nemôeme dovoliť .
Ale pýtam sa prečo ? Prečo sú eny vdy len objektami?
