Irresistible - Dokonalí

Kapitola pätnásť - Ako každá nedeľa

*UNEDITED*

Unavená som hľadela do zrkadla. Môj telefón ukazoval čas osem dvadsaťdva. Nespala som moc, dokopy možno ani nie tri hodiny. Celú noc a ráno mi chodili v hlave myšlienky ako žiaci zo školy, rýchlo sa vyhrnuli z pozadia mojej mysle a vydrali sa na povrch prednými dverami. Dlhý, nedočkavý rad nevysvetlených, zabudnutých chvíľ, úloh... Všetko, čo som považovala za vyriešené ukázalo svoju pravú podobu a ja som nevedela čím sa mám skôr zaoberať.

Samozrejme, v skutočnosti som chcela mať pokoj, tváriť sa, že sa ma to netýka, ale bola som si vedomá, že to prestane len vtedy, keď nad všetkým chvíľku porozmýšľam.

Najhoršie však nebolo to vedomie, že som musela premýšľať o mojom otcovi. Nie, to rozhodne nie... Všetko, každá vôňa, pocit, strach.... Hnev. Všetko sa ma to znova dotklo. Musela som to pociťovať zas a zas, pokiaľ si moja myseľ nepovedala, že ma už potýrala s touto témou dosť... Ale to jej nestačilo.

Strach a bolesť z otca vystriedal čistý zmätok zo súčasnosti. Myseľ mi zablúdila o pätnásť metrov ďalej cez chodbu. Zablúdila k tomu, ktorého som nechcela rozoberať, k tomu, ktorý bol súčasnom prekážkou.

Ale čo to zas trepem, zahriakla som sa. On nie je problém. Teda je, ale to kvôli jeho ochranárskym žiarlivým pudom a nie kvôli nejakej sprostosti, čo chcela rozoberať moja určite nevyspatá a otupená myseľ. A načisto choré odporné a zvrátenézmýšľanie. K tomu ešte aj perverzné.

Smutné však bolo, že moja myseľ nemala ale čo rozoberať.

Rozhodne som pokrútila kohútikom a studenou vodou si opláchla tvár. V kútiku duše som dúfala, že mi to pomôže, aj keď každá časť mozgu kričala a nadávala na neho, že bol nedôležitý a k ničomu. Párkrát som si ešte ošpliechala tvár a vypla tečúcu vodu. Zo zavretými očami som sa snažila pokojne dýchať, dlaňami opretá o umývadlo. Sklonená hlava mi pripadala akoby bola tonu ťažká. Pomaly som otvorila oči, ale okamžite som začala žmurkať, pretože sa mi do očí dostala voda.

„Bože, ako to neznášam,“ zanadávala som a klipkala očami. Nechcela som si ich pretrieť rukou, pretože som sa snažila udržať na nohách.

„Čo neznášaš?“ opýtal sa ma hlas za mnou a ja som si rýchlo jednou rukou pretrela oči. Zapozerala som sa do odrazu v zrkadle. Harry stál ramenom opretý o zárubňu dverí. Ruky mal spustené vedľa tela a mal na sebe jednoduché biele tričko. Voňal mi po mužskom šampóne a korenistom parfume.

Premerala som si ho prekvapeným pohľadom. „Čo tu robíš?“

„Prepáč, ak som ťa vyľakal,“ povedal však namiesto odpovede, možno sa mi jeho odpoveď zdala dokonca vyhýbavá. Jeho hlas skrýval nepatrné známky nervozity, po ktorých moje vnútro automaticky chňaplo, chcelo ich zotrieť, akoby tam nikdy neboli. No na to som bola príliš pod kontrolou a zvedavá, prečo mal taký prístup, odmeraný. Ostražitý.

Čakala som, kým mi odpovie na otázku, ale nejako sa do toho nemal. Hral asi so mnou hru, kto skôr sklopí oči, pretože ma bez žmurknutia pozoroval. Neprekvapivo vyhral.

„Tak prečo si prišiel?“ opýtala som sa ho znova a pozerala na ruky, do ktorých som zhúžvala uteráčik. Drsne som si sušila dlane a neskôr si pretrela osuškou aj tvár. Bol tak potichu, že by som možno mohla zabudnúť, že tam bol. Ale bol to on, čiže žiadne zabudnutie nehrozilo. Trošku mi očervenela tvár pod drsným zaobchádzaním s uterákom na tvári.

„Pozor, lebo si zoderieš kožu z tela,“ prerušil napomenutím Harry ticho.

„Ja som totálne spokojná a v pohode, úprimne neviem o čom hovoríš,“ vrátila som mu jednoducho späť. Snažila som sa znieť presvedčivo. To som dokázala - tváriť sa, že ma nič netrápi. Možno aj kvôli tomu, že som doteraz nikdy nepriznala predstavu, že by som mohla mať problém, v ničom. „Povieš mi,“ odložila som uterák, „prosím,“ dodala som a po – aspoň mne sa zdalo - neskutočnej dobe zdvihla k nemu zrak, „prečo si prišiel?“