Cestu domov som nevnímala. Myslela som len na krivdu. Oliver mi krivdil. Keď som už bola pri Toweri tak som prešla okolo a došlo mi to až keď som bola o dva bloky ďalej. Otočila som sa a rozhodla ísť späť. Ostávalo mi snáď niečo iné? Nemyslím si. Vošla som do Toweru a namierila si to presne do môjho šatníka. Vedela som presne čo chcem robiť. Hodiť na seba môj pohodlný look. To tvorili vyťahané otcové tepláky, ktoré raz omylom skončili v mojej skrini ale už sa z nej nedostali. A vyťahaný sveter, mal už okolo troch rokov. Kúpila som si ho keď som mala jedenásť o tri čísla väčší. Teraz keďže je vyťahaný je akoby stále o tri čísla väčší aj keď som vyrástla. Narýchlo som si urobila voľný drdol. Ako je možné, že keď mi nezáleží na tom ako bude vyzerať je dokonalý, ale keď sa snažím ako chcem nevýjde mi. Zo šatníka som si to namierila k poličke s knihami z ktorej som si ukradla Hamleta a vybrala sa do kuchinky spraviť si harmančekový čaj. Mám pocit, že na mňa Loki rozprával, ale už netuším čo. Postavila som vodu na čaj a telekinéziou vybrala zo skrinky šálku a vložila do nej harmančekový čaj.
V duchu som dúfala, že otec ostatných Avengers neoboznámil s mojou "stupnicou zúfalstva" vymyslel si ju on. Pozostávala z toho ako zle na tom som, ak som mala len sveter a tepláky ležala som a zízala do stropu nebolo to až tak zlé. Ak som mala tepláky, sveter, drdol a čítala som si bol to asi taký stred ak som mala tepláky, sveter, drdol, čítala som si a pila harmančekový čaj dôvod môjho trápenia bol Oliver čo znamená že to je kúsok od utápania sa v hlbokom zúfalste. Ak som mala tepláky, sveter, drdol, knihu, čaj a slúchadlá utápam sa v hlbokom zúfalstve a nepribližujte sa ku mne inak ako s pyrotechnickom obleku (iba ak v obleku Ironmana).
Sedela som v kresle a voda zovrela. Nechcelo sa mi postaviť a tak som si čaj zaliala telekineziou a položila na stolček vedľa kresla. Otvorila som knihu a v tom niekto vošiel do izby. Nepokladala som to za dôležité, až kým osoba neprehovorila.
,,Tak čo ťa trápi?" bola to Nat. Dúfala som, že otec im o stupnici naozaj nepovedal a iba vyzerám tak zúfalo, že to špičková agentka ako je Nat odhalila.
,,Musí ma niečo trápiť aby som pri šálke vynikajúceho čaju vedela oceniť dobrú knihu?" sladko som sa usmiala.
,,Tony nám povedal o stupnici," nič iné som ani nečakala. Mlčala som, nemala som čo povedať.
,,Chceš sa o tom porozprávať?" kto rieši problémy tak, že sa o nich s niekým rozpráva? Všetci? Ja rozhodne nie! Ja ich riešim tak, že si čítam pri harmančekovom čaji. Nemám potrebu ostatných zaťažovať MOJIMI problémami.
,,Morgan!" strhla som sa. Bola som zamyslena vtedy nevnímam.
,,Nepotrebujem sa o tom rozprávať. Som v pohode. Je mi fajn," telekineziou som si priniesla slúchadlá.
,,Teraz keď ma ospravedlníš..." chcela som vyskúšať čo sa stane ak si ich nasadím. Naposledy keď ma niekto vyrušil z môjho utápania sa v hlbokom zúfalstve tak som skoro zdemolovala dom. Otec vedel, že som nebezpečná, ale nikdy mi to do očí nepovedal. Keď som si ich nasádzala počula som ako Jasvisov robotický hlas hovorí.
,,Spúšťam obranný protokol číslo 666, " nevedela som či je to číslo radová číslovka alebo ho tak otec naval z určitého dôvodu. Typujem druhú možnosť. Do miestnosti vtrhlo päť oblekov a v obkľúčili ma. V obleku, ktorý bol oproti mne bol otec.
,,Cool," skonštatovala som, otec si otvoril pribu a hodil na mňa nechápavý pohľad.
,,Čoje?"opýtala som sa a zložila si slúchadlá.
,,To by som sa mal pýtať ja nemyslíš?" oblek sa otvoril a otec z neho vyšiel. Kývol rukov a obleky sa vybrali preč.
,,Čo ťa trápi?" pozrel mi do očí. Nemala som rada keď to robil. Videl do mňa. Nikto do mňa nevidel tak ako on. Poznal ma a vedel keď ma niečo trápilo.
,,Príde sa ospravedlniť a ty ti vieš," povedal mi potichu.
,,Veď práve. Vždy sa príde ospravedlniť. Nech urobí čokoľvek. Je mu to vôbec ľúto?" vzala som si veci (knihu) a odišla do izby.
,,Ahoj" ja som sa len so slzami v očiach vyškriabala na moju posteľ a ľahla si.
,,Si v pohode?" nie som. Nie som. Nie som.
,,Hej...všetko v pohode," nechcela som sa o tom baviť.
,,Slečna? Oliver by vás rád videl," oznámil mi Jarv.
,,Pošli ho preč nechcem ho vidieť."
Zdravím všetkých mojich užasních čitateľov. Takže tu je dalšia kapitola. Už si nepamätám či prešla korekciou tak pardon za chyby. Čítala som si konentáre pod poslednou kapitolou a veľmi vám ďakujem 🥺. Papám lentilky a sedím na gauči ak by sa vám chcelo kľudne môžete robiť to isté. Užite si večer. Ľúbim vás.
