Bojovný

31°

Povzdychol som si a na sekundu zavrel oči. Všetci čakali na moju reakciu a ja som si nemohol dovoliť ostať ticho. 

,,Ruby, toto sú moji rodičia Leona a Bruno. A tieto dve malé potvorky sú moji súrodenci, Ruth a Luke. Ruby je moja kamarátka, o chvíľu by mali prísť ostatní naši kamaráti. Nevedel som, že chcete prísť. " predstavil som všetkých a dal deťom bozk na líce. Nesmelo si Ruby obzerali. Hodnotili ako sa majú správať v prítomnosti neznámej osoby.

,,Dobrý deň, teší ma." usmiala sa na nich priateľsky a otočila sa späť na mňa.

,,To som ti prišla povedať. Chalani mali nejaké zdržanie, takže sem prídu až o hodinku. Tania by mala už byť na ceste. " povedala mi a ja som nereagoval. Netušil som, čo jej mám povedať. Radšej som ustúpil od dverí, aby mohla moja rodina vojsť dnu.

,,Pôjdeš sa s nami hrať?" opýtali sa deti Ruby. Asi si ich získala svojim milým prístupom.

,, Decká, poďte si s nami sadnúť na chvíľku a pôjdeme. Alex má vlastný program." prehovorila k nim pokojne Leona.

Ruby sa len usmiala na deti a chytila sa za ich natiahnuté ruky. 

,,Rada sa s vami zahrám. Nie je to žiadny problém." povedala s úsmevom smerom k mojej rodine a nechala sa deťmi odtiahnuť do ich izby.

Prekvapilo ma to. Nevyzerala ako niekto kto má deti rád.

,,Poďte do obývačky. " ukázal som rukou na Leonu a Bruna a vyrazil ako prvý.

,,Donesiem vám niečo?" snažil som sa znieť milo. Nepáčilo sa mi, že sem prišli bez upozornenia.

,,Káva by mi bodla." usmial sa na mňa Bruno a položil ruku na Leonine koleno.

,, Hneď to bude." prinútil som sa k milému úsmevu. Nechcel som, aby mali pocit, že ich tu nechcem. Postavil som sa a v kuchyni zapol kávovar. O dve minúty som bol späť pri nich aj s dvomi kávami.

,,Kto je to dievča?" začala s výsluchom Leona. Nič menej som od nej čakať nemohol.

,,Ako som povedal, je to moje kamarátka. Mali sme tu byť viacerí, ale písali jej, že prídu až o hodinku."

,,Prepáč, že prichádzame neohlásení, ale deti ťa hrozne chceli vidieť." ospravedlnil sa Bruno a tým Leonu istým spôsobom zastavil pred kladením ďalších otázok. Presne vedel čo má Leona a v pláne.

,, V pohode, len som vás tu nečakal. Idem sa spýtať detí či niečo nechcú a zaniesť Ruby jedlo." vyhovoril som sa o pár minút. Chcel som skontrolovať ako sú na tom vo vedľajšej izbe.

V izbe som videl ako sa všetci traja na niečom zabávajú. Prekvapilo ma ako uvoľnene vyzerá Ruby v prítomnosti tých detí. Myslel som si, že to prijala len preto, že sa nechcela rozprávať s mojou rodinkou. Z očividných dôvodov.

,,A ty máš súrodencov, Ruby?" opýtal sa Luke. Mali okolo seba postavenú hromadu plyšákov, ale vyzeralo to, že sa len rozprávajú.

,,Nemám, ale vždy som chcela mať takých malých ako ste vy." usmiala sa na nich.

,,My už nie sme malí! Už sme pozri akí veľkí!" obaja sa na demonštráciu postavili.

,,Prepáčte, samozrejme ste veľkí. Ja som len stará a nejak si to neviem uvedomiť." zasmiala sa a ja s ňou. Až vtedy si uvedomili moju prítomnosť a otočili sa na mňa.

,,Len som ti doniesol jedlo. Decká chcete sirup? Alebo nejaké jedlo?" opýtal som sa, keď si odo mňa Ruby prevzala čínu a fľaškové pivo.

,,Siruuup!"zvolali obaja a rozbehli sa proti mne. Boli to asi tie najživšie deti aké som kedy videl. Bol som rád, že si môj strýko našiel Leonu a mali spolu tieto dve príšerky. Zaslúžia si to po tom všetkom.

Chytil som deti skôr, ako sa mi obmotali okolo nôh a zdvihol si ich na ruky. 

,,Ako bolo v škole a škôlke?" opýtal som sa a dal im bozk na líčka.

,,Je víkend, Alex!" upozornila ma Ruth s príliš vážnym výrazom na svoj vek. Musel som sa zasmiať.

,,Dobre, dobre. Hrajte sa, ja idem skontrolovať našich rodičov." zasmial som sa, dal ich na zem a očami som sa pýtal Ruby, či to tu zvládne. Len mi s úsmevom prikývla.

Leona s Brunom dopili svoju kávu v priebehu pol hodinky, hneď ako dopili zavolali deti, že odchádzajú. Na chodbe sa obuli a práve vtedy vyšli deti aj s Ruby z izby.

,,My sa chceme ešte hrať! Nemôžeme ostať ešte desať minút?" vyjednával Luke.

,,Nie, láska. Už je neskoro a navyše Ruby s Alexom majú plány. Prídeme nabudúce a možno zastihnete aj Ruby, aby ste sa mohli hrať." vysvetľovala mu trpezlivo Leona a pohladila oboch po vlasoch. 

,,Jasné, decká. Rada som vás spoznala a keď sa nabudúce stretneme, tak sa aj zahráme. Dobre?" prihovorila sa im Ruby, ktorá stála po mojom boku.

Deti sa usmiali a vyobjímali nás oboch. Čudoval som sa, keďže im väčšinou trvá, kým si k niekomu vybudujú dôveru.

Rozlúčili sme sa so všetkými a deti sa so spokojným úsmevom chytili rúk svojich rodičov a odišli z môjho bytu. Zabuchol som za nimi dvere a s povzdychom sa o ne oprel.

,,Ospravedlňujem sa za ten prepad. Nevedel som, že práve dnes sem prídu. Nevolali mi." prehovoril som. Ruby neodpovedala. Len ma v tichosti sledovala. Akoby niečo analyzovala.

,,Deje sa niečo?" opýtal som sa, keď stále nereagovala.

,,Môžem jednu osobnú otázku?" prehovorila napokon. Ťažko som si povzdychol. Mal som tohto dňa po krk. Bol by som rád, ak by už skončil.

,,Dovoľ mi si na to aspoň sadnúť." prešiel som okolo nej, aby sme sa spoločne mohli usadiť na mojom gauči.

,,Tak spusť!"

,,Boli to naozaj tvoji rodičia?" opýtala sa priamo a mňa tou otázkou odzbrojila. Čakal som čokoľvek okrem tohto.

,,Nehovorím, že sa na toho chlapa nepodobáš a máte s Ruth rovnaké oči, ale vyzerajú príliš mlado na to, aby ťa mohli mať." vysvetlila mi a ja som sa pousmial. Nemalo zmysel zapierať.

,,Si dospelá žena, nemám dôvod ti klamať. Ten chlap bol môj strýko. Moja mama zomrela, keď som ešte nebol plnoletý. Otca som nemal nikdy. Bruno ma vychovával. Po čase si našiel Leonu a mali deti. Povedzme, že ona nemá ľahký rodokmeň a vysvetľovať vzťahy v mojej rodine je na dlho. Preto sme sa dohodli, že ich pred deckami budem volať mami a oci. Aby sme ich nemiatli."

,,Nebojíte sa neskôr ich hnevu?" opýtala sa a ja som prikývol.

,,Bojím sa ako budú reagovať, keď sa dozvedia, že som vlastne len ich bratranec. Hlavne Ruth. Je na mňa veľmi naviazaná, keďže som u nich žil odkedy sa narodila. Ale musím s tým žiť. Uvidíme, ako to budú brať, keď budú starší." prehovoril som úprimne.

,, Myslím si, že ťa príliš ľúbia, aby boli na teba nahnevaní." pousmiala sa a pobúchala ma po ramene. Bol som jej za tie slová vďačný.

Na ďalší rozhovor sme ale nemali šancu. O pár minút som mal byt plný ľudí. Akoby dostali nejaký signál, že môžu prísť.

Už na dnes stačilo prekvapení, konečne sa môžeme ísť baviť!

Som si vedomá, že tento príbeh bude veľmi dlhý, ale ja nechcem nič uponáhľať. Je dosť možné, že budú dve knihy. ❤️❤️💞💞 Už sa pomaly dostávam k tomu hlavnému. 😊😊😊

Vydržte to so mnou! Verím, že to bude stáť za to! 💞💞💞