Ruža (Nuna)✔

Ruža

Bol teplý májový večer, dva týždne od veľkej bitky o Rokfort. Vo vstupnej hale stál mramorový pamätník s menami všetkých, ktorí zomreli v boji za túto školu. Pred kameňom stála bosá mladá dievčina a veľkými nebeskými očami študovala pamätník pred sebou.

Z kútikov očí jej ušlo pár sĺz. Pristúpila bližšie a jemnými prstami pohladila studený kameň. Pred biely mramor položila kyticu červených ruží. Červené ruže v kytici vyjadrujú vďaku, no samostatne vyjadrujú dve slová.

Smutne sa usmiala a obišla pamätník. Mierila na astronomickú vežu. Bosá vystúpila po schodoch aby zbadala hnedovlasého chlapca opretého o zábradlie. Pristúpila k nemu bližšie a oprela s o zábradlie vedľa neho.

,,Ahoj." riekla zasneným hlasom. Neville Longbottom od ľaku trošku nadskočil a obzrel sa na dievča vedľa neho. Luna Lovegoodová stála vedľa neho a pozerala do diaľky.

,,Ahoj." odpovedal a usmial sa. Stále pozoroval dievča vedľa seba. Zlaté, vlnité vlasy jej spadali do tváre, modré oči neprítomne hľadeli na zakázaný les a na perách jej pohrával jemný úsmev. To bola tvár ktorú chcel mať navždy v pamäti, tvár ktorú miloval.

Luna sa neho zrazu otočila. Jej oči stretli tie jeho. V jej očiach už nebol neprítomný ale sústredený pohľad. Modré oči odrážali jej čistú dušu. Jej ružové tenké pery sa sformovali do väčšieho úsmevu. Vtedy si Neville znovu uvedomil ako je krásna.

,,Prečo si zostal tak potichu?" spýtala sa, ale už to nebol ten zasnený hlas, ktorý vždy používala. Toto bol hlas melodický a príjemný. Toto bol hlas, ktorý by bol Neville ochotný počúvať aj hodiny.

,,Nič, len som sa zamyslel." odpovedal a usmial sa. Luna sa na neho zadívala.

,,Máš všade okolo seba Amoky." hlesla a zadívala sa vedľa neho. Neville sa na ňu nechápavo pozrel.

,,Malé lietajúce stvorenia. Lietajú okolo zamilovaných." usmiala sa keď videla jeho nechápavý pohľad. ,,Vyzerajú ako malé svietiace bodky. Pozri sa bližšie." povedala.

Neville sa zadíval vedľa seba a po pár sekundách, keď sa už chcel otočiť späť na Lunu, zazrel malé svetielko lietajúce vedľa seba. A ďalšie. A ďalšie. A zrazu ich bolo snáď milión. Osvetlovali tmavú noc okolo nich. Neville zavesil svoje hnedé oči do tých Luniných modrých.

,,Cítiš to?" spýtala sa.

,,Čo?" nechápavo povedal. Luna sa usmiala.

,,Lásku." odpovedala. Než mohol Neville čokoľvek povedať, Luna spojila ich pery a pobozkala ho. Jemný bozk, plný lásky a nehy. Neville cítil teplo, aké nikdy predtým. Než mohol akokoľvek zareagovať, Luna sa s úsmevom odtiahla a kráčala ku schodom. Neville stál ako primrazený na mieste. Ešte stále cítil jej pery na tých svojich. Opatrne sa dotkol prstami svojich perí.

,,Chutí ako jahody." usmial sa.

^♥︎^

Neville sa ráno zobudil, keď si spomenul čo sa stalo včera večer. Ostatní chlapci ešte spali. Usmial sa a vstal z postele. Prezliekol sa a vybral sa na školský dvor.

Po desaťminútovej prechádzke sa vracal do hradu. Po ceste odtrhol ružu. Vošiel do hradu a vo Vstupnej sále natrafil na modrookú Bystrohlavčanku, ktorá zasnene sledovala mramorový pamätník. Neville sa nadýchol a vykročil k Lune.

,,Eh... Ahoj." vykoktal. Dobrá práca, Neville. Si vážne génius. Pomyslel si skepticky. Luna sa na neho pozrela.

,,Ahoj." prehovorila potichu blondínka a pozrela sa priamo do jeho očí. Usmiala sa.

,,Eh... Ja-ja priniesol som ti ružu." vykoktal, nervózne sa usmial a podal jej ružu. Luna ružu prijala a na tvári sa jej objavil červený rumenec. Ruža bola červená.

,,Ďakujem." usmiala sa a jej oči boli zasa prítomné a sústredené na Nevillove oči. Priblížili sa bližšie a stále si hľadeli do očí. Ich pery sa dotkli v bozku.

Červené ruže v kytici vyjadrujú vďaku, no samostatne vyjadrujú dve slová; Milujem ťa.

Zrazu sa od seba odtrhli, pretože po hale sa rozniesol hlasný krik istej ryšavky.

,,HERMIONA JEAN GRANGEROVÁ! DLŽÍŠ MI PÄŤ GALEÓNOV!" a bežala za Hermionou. Obaja sa zasmiali a ruka v ruke vošli do Veľkej Siene.