~Just Us~ [JUST WE]

#27

----Zoe Strong----

Dnes som sa rozhodla navštíviť hudobníctvo. Mala som síce niečo dohodnuté s Ryeom. To že pôjdeme do neďalekého ranču povoziť sa na koňoch. Nejak zvláštne ma to však nelákalo. Kone by asi viac zaujímal Hayley ako mňa. Bolo by to síce niečo čo som s Ryeom ešte nestihla zažiť, ale prasknutá struna na mojej gitare má iritovala dlhší čas. Iba dnes som sa konečne odhodlala ísť kúpiť novú, tak prečo to nechať na inokedy keď môžem dnes. Zobrala som si mikinu, na hlavu hodila šiltovku a ešte sa zakrikla kapucňou, keďže nepríjemne pršalo. Nie že by som dážď nemala rada. Mám ho rada, nie ja ho milujem. Len moje vlasy už dnes horšie vyzerať nemôžu. Potrebujem žiť a vyzerať dobre.

Pokiaľ si hovoríte, prečo som teda nešla autom. Verte mi. Ísť pešo je oveľa väčšia sranda ako držať v rukách volant. Hovorí k vám skúsený človek.

Ísť pešo od domu do mesta trvalo cca hodinu, ale prejsť sa na dlho,to jendoducho potrebujem. Hudobníctvo malo otvorené a ja som mohla konečne vojsť do miestnosti kde neprší, a kde je príjemné teplo. Keď som otvorila dvere, priznám sa trošku so mnou trhlo. Poznáte tie zvončeky v obchodoch na dverách? Niečo podobné sa ozvalo aj tento krát, a ja som to ako inak nečakala. Predavačka sa na mňa pozrela z pod jej okrúhlych okuliarý. Ja som sa z ničoho nič začala  cítiť nesvoja. Ako keby ma tým pohľadom chcela zabiť.

Prehĺtla som nahromadené sliny v ústach, upravila si rukávy na mikine , a opatrne za sebou zatvorila dvere. Pohľadom som prešla po miestnosti a poličkách. Bolo to tu rozmiestnené podľa hudobných nástrojoch. Miesto na bubny, tým pádom aj veci k tomu. Ja som však hľadala gitary ktoré sa nedalo prehliadnuť.

Na úplnom rohu som videla krásne basové gitary s krvavo červeným lakom. Doslovne na mňa kričali. Najviac ma však zamestnala gitara vyrobená z tmavého dreva. Keď som k ním pristúpila bližšie, ich vôňa novoty a prírody ma omámyla. Nádherné. Milujem hudbu.
Nemohla som sa však dlhšie zdržiavať. Zobrala som do ruky to prečo som prišla, zaplatila za to a rýchlo sa vracala na späť domov.

Takto v ruke s malou kockou so strunami som šla po dlhej ceste na ktorej pravej a ľavej strane sa nenachádzali trápne stavby v ktorých aj tak nik nebýva. Bola to len lúka plná kvetou a malých stromov. Hneď oproti mne na konci tejto dlhej cesty sa nachádzal hustý les do ktorého som mala v pláne ísť. Jedna vec ktorú milujem viac než hudba je príroda. Čistá, v rovnováhe. Dá sa v nej premýšľať. Síce by som to potrebovať mala, ale dnes akoby ma myšlienky opustili.

___

Sedela som na zemi niekde hlbšie v lese. Obzerala som sa po všetkých maličkostiach. Nebolo mi nepríjemne keď som sedela na mokrej zemi. Cítila som sa zvláštne dobre. Hlboko som sa nadýchla a zatvorila oči. Počúvala som muziku lesa. Zvieratá, šumenie lístia, vietor. To však prekazilo hlúpe vyzváňanie môjho telefónu v bunde. Chvíľu som to nechala len tak zvoniť. Však ich to omrzí. Ale keď mi začali volať druhý krát. Už som to musela zdvihnúť. Zabudla som sa dokonca pozrieť aj na menovku telefonátu.

Priložila som si telefón k uchu, nadýchla sa ,, prosím?" Povedala som počas vydýchnutia. A rýchlo sa postavila na nohy. ,,Ty krava kde si!" Opýtala sa ma nepríjemným hlasom Hayley. Prevrátila som očami a urobila krok do predu. ,,Na ceste domov" odpovedala som jej a snažila sa čo najrýchlejšie vyjsť z lesa von. ,,Dobre. Ryan ide po teba" oznámila mi. Nečakala ani na moju reakciu a jednoducho to zavesila.  Ťažko som si nad ňou povzdychla. Uniklo mi aj jemné zavrčanie.

___

Od hovoru prešlo len pár minút, a už sa na mňa na ceste rútilo červené auto ktoré som ja už veľmi dobre spoznala. Cítila som sa ako jej dcéra. Bol to nepríjemný pocit. Sonny mi zastavil hneď pri mojej pravej ruke. Za sklom sa na mňa škeril . Keď som však prešla po jeho úškrnu, hneď na to som prešla po Jackovych zvláštnych modrých očiach. Nechápala som čo tu robí aj Jack, ale rozhodla som sa to neriešiť. Jednoducho som sa posadila na sedačky do zadu, a prilepila a iné čelo o sklo. Na späť do toho bordelu.

Sonny zapol pesničku od Capaldyho čo som moc nevnímala. Vnímala som len jeho otázku. ,, Čo si taká bez nálady?"

Ja som unavene prešla po jeho postave pevné zvierajucej volant, a pokrčila obočím. ,,Ja nie som bez nálady, ja som len unavená!" Povedala som vyčítavo. Nemala by som to riešiť, keďže sa to nepatrí. Bude sa cítiť zbytočne trápne. Ale to on mi zobral môj spánok! Neodpovedala som mu. Radšej som si silno uhryzla do jazyka, a obrátila sa mu pohľadom na spätné zrkadlo na strane Jacka. Keď som v ňom zahľadla odraz Jackovej tváre, prešla som mu po výraze. Započúvaný do hudby. Bol roztomilý keď len tak rozmýšľal či počúval. Pery mi poskočili kútikom a ja som sa musela usmiať.

Keď Sonny zaparkoval oproti domu. Jack rýchlo vyšiel von smerom do záhrady za domom. Sonny vytiahol kľúče zo zapaľovania a bozbieral všetky malé vecičky z palubnej dosky. Ja som však zamračené stála. Bojím sa vyjsť z auta. Hayley nebýva často nahnevaná, a jej hlas v telefóne nahnevaný jednoznačne bol. Ona má zabije...

Sonny otvoril dvere ale nezatvoril. Zmätene sa na mňa pozeral na zadné sedadlá. ,,Ty nejdeš?" Opýtal sa ma a začal ma viac prepalovať pohľadom. Ja som si uhryzla do spodnej pery a nesúhlasne pokrútila hlavou. ,,Je Hayley nahnevaná?" Opýtala som sa ho myšlienkami na moju pohrebnú dieru hlbokú a krásne na cintoríne. Sonny chvíľu rozmýšľal čo mi odpovie, ale nakoniec sa rozhodol povedať pravdu a jendoducho prikývol. ,,Ale nieje nahnevaná na teba" uchechtol sa a zatvoril dvere. Následne otvoril tie moje. ,,A na koho teda?" Pokrčila som nad jeho proti argumentom ktorý má mal ževraj ukľudniť, obočím. On pokrčil ramenami. ,,To spoznáš" povedal. ,,Ver mi"