Oliver odišiel a ja som sa rozhodla ísť si ľahnúť. V noci (aspoň mysím, že to bolo v noci, túto časť mám dosť zahmlenú) ma Loki budil s tým, že čo sa deje lebo sa veľmi prehadzujem, viem to, pretože o tom na druhý deň hovoril a ja som ho počúvala.
,,Morgan.......Morgan....Morgan!....MORGAN!!" otvorila som oči.
,,To nie..." povedal Loki potichu. Pamätám si, že som nič nevidela a potom si už nemapätám nič.
,,Dobré ráno Loki," vyšla som z postele plná energie.
,,Ako sa cítiš?" nepochopila som túto otázku. Bolo mi fajn.
,,Ako to myslíš? Cítim sa úžasme som plná energie."
,,V noci sa....niečo stalo," povedal potichu.
,,Ako to myslíš? Čo sa stalo? Nerozumiem."
,,Ten náhrdelník čo som ti dal vtedy keď sme sa lúčili....on mal oddialiť gradáciu tvojich schopností, ale včera.....včera....." šlo to z neho ako z chlpatej deky.
,,Nemám veľa času Loki, ponáhľam sa do školy," stále som mala veľa energie.
,,Tvoje schopnosi nad tebou preberajú kontrolu," vysypal zo seba nakoniec. Zarazilo ma to.
,,A...j.....č....čo?!"
,,Štádium čiernych očí....mrzí ma to....chcel som....myslel som.....myslel som, že tomu zabránim. Keď som ťa v noci zobudil, pozrela si sa na mňa očami úplne čiernymi," veľmi ma to vydesilo.
,,Zomriem?" šepla som takmer nepočuteľne.
,,Neviem," povedal ešte tichšie.
Celý deň ma to trápilo štádium čiernych očí, čo to znamená. Znie to desivo. Nikdy ma schopnosti takto nedesili. Vždy som ich brala ako moju súčasť. Vždy som bola nebezpečná. Nikdy však nie pre seba.
V škole som stretla Olivera a to ma prinútilo prísť predsa len na trochu iné myšlienky.
,,Morgan....." ignor.
,,Stárková...." ignor.
,,Morgaaaaaan," aj po tretí krát som úspešne odignorovala Olivera cestou do učebne matematiky.
,,Nechceš mu niečo povedať?" vmiešal sa Adam do jednostranného rozhovoru.
,,Čo ako?" hlesla som.
,,Hocičo. Veď vieš aký je. Vieš, že za ťa bude otravovať a chodiť za tebou, kým sa s ním nezačneš baviť," mal pravdu, ale nemala som chuť začať sa s ním opäť rozprávať.
,,Morgan," povedal tichým a prosebným tónom a chytil ma jemne za zápästie.
,,Prosím?" povedala som otrávene.
,,Máš päť sekúmd," hneď ako som to povedala som to oľutovala pretože Oliver vie rozprávať až príliš rýchlo ak sa mu chce.
,,Mrzí ma čo som spravil. Mrzí ma, že som ťa nahneval tak veľmi, že sa so mnou nemáš chuť ani rozprávať. Urobil som chybu, uvedujem si to. Krivdil som ti a nevedel som o čom hovorím, prosím, odpusť mi," 4 sekundy och, čo iné som mala očakávať.
,,Pusť ma," mykla som rukou a odkráčala do učebne matiky.
Sadla som si na svoje miesto. Áno, v každej učebni mám svoje miesto. A Oliver sedí vedľa mňa, Adam vedľa Olivera. Musí to tak byť. Inak by mi to poprehadzovalo moje vnútorné usporiadanie priestorových predmetov. A to naozaj nemám rada.
,,Morgan....nemáš požičať pravítko?" pravítko nie je dobrá zámienka na začiatok konverzácie. Bez slova som mu ho podala.
,,Moragaaaaan," zakňučal.
,,Hovor so mnooooou, prosííííííííím," nechcem.
,,Daj mi pokoj," kvôli nemu som sa pomýlila vo výpočte reťazového príkladu a musela som začať odznova.
,,Prosím," cítila som na sebe jeho prosebný pohľad.
,,Morgaaan," zaťahal ma za vrkoč.
,,Daj. Mi. Pokoj," zlosť vo mne stúpala. Ani som nevedela z akého dôvodu.
,,Prosím," šepol. Nevydržala som to, nepochopila som ako a ani kedy, ale telekineziou som ho odhodila na druhý koniec miestnosti, vrazil do steny a spadol na zem. Nevedela som či je pri vedomí, alebo nie. Nikdy sa nestalo, že by som schopnosti použila mimo svojej vôle.
,,Stárková!" skríkol učiteľ. Rozbehla som sa k Oliverovi.
,,Preboha!" kľakla som si k nemu.
,,Oli.....Oliver.....povedz niečo, prosím......" tiekli mi slzy. Ak zomrie nikdy si to neodpustím. Zakašľal, otvoril oči a zťažka prehovoril.
,,Mala by si vidieť svoj výraz..." myslela som, že ho dorazím, ale to asi nebol najlepší nápad. Pre istotu sme zavolali sanitku. Olivera odviezli do nemocnice a pre mňa prišiel, nanešťastie, Steve. Zdôvodnili to tak, že otec mal veľa práce.
,,Ako sa to mohlo stať?" keby som to len vedela.
,,Čo ja viem," odpovedala som otrávene zo zadného sedadla. Nechcela som sa o tom baviť. Steve však kládol priveľa otázok a tak som na najbližšej červenej vystúpila z auta a vybrala sa do Toweru pešo. Nastúpila som do výťahu a výťah ma vyviezol na poschodie so spoločenskou miestnosťou.
,,Jarv? Toto nie je moje poschodie."
,,Ja viem slečna. Pán Stark s vami chcel hovoriť," ups. To sa nezačína dobre.
,,Morgan, zlato..." videla som otca stáť pri okne. Po oboch stranách okolo neho stáli zvláštni týpci.
,,Čo sa deje? Dúfam, že ma nechcete zavrieť na psychiatriu," povedala som zo srandy so smiechom v hlase. Otec sa otočil a venoval mi ľútostný pohľad.
,,To nie...." hlas sa mi zlomil. Myslela som, že otec by mi toto nikdy nespravil. Mýlila som sa. Týpci sa vybrali smerom ku mne.
,,Nepribližujte sa," varovala som ich.
,,Morgan zlatko, nerob mi to ešte ťahšie," z jeho hlasu bolo počuť ako ho to mrzelo.
,,Ja vás varujem.....nepribližujte sa!" skríkla som a nastavila ruky na obranu. Týpci sa začali približovať rýchlešie, ja som cúvala. Nechcela som im ublížiť. Ale nechcela som aby ma odviedli.
,,Morgan stoj!" Ani za nič nechcem aby ma chytili. Zmocnil sa ma strach. Z ničoho nič som sa vznášla vo vzduchu zatmelo sa mi pred očami. Nepamätám si absolútne nič. Nič. Z toho čo som sa však dozvedela potom, som zistila, že tých pánov som zabila. Nechcela som ich zabiť. Nespravila som to dobroveľne a ani som nebola pri vedomí. Štádium čiernych očí.
SOM SPÄŤ, YEY. Ešte som nestihla zmeniť názov lebo mi nič nenapadá, ale nová kapitola je už tu. Hihi. Dufam, že ste si ju užili. Vote comment poteší. Nuž len neviem či budete spokojní s tým čo následuje. ❤️❤️
