„Vieš, že som staromódny typ čo sa vzťahov týka?“
„Stihla som to zaregistrovať“ usmiala som sa na neho a nastúpila do auta. Teda dúfam, že som sa usmiala dobrým smerom. Neviem kde ma berie a neviem ani kde sa nachádzam. Do auta nastupujem už tretíkrát ale keďže, tento staromódny typ mi musel zaviazať oči neviem ani koľko je hodín. „Niall? Kam to ideme?“
„Počkaj si“
„Už čakám vyše dvoch hodín“ pomrvila som sa a oprela sa o okno.
„Štyroch“ zamrmlal a mňa vystrelo.
„Robíš si srandu?“ pozrela som sa jeho smerom.
„Nie“ odpovedal a zasmial sa. Neviem čo mu pripadalo vtipné.
„Niall kam ideme?“ svoje ruky som premiestnila za hlavu v snahe rozviazať šatku na mojich očiach, no nepodarilo sa mi to, z dôvodu, že moje ruky boli hneď chytené.
„Prestaň lebo ti priviažem aj ruky“
„Si zlý“
„A ty nedočkavá“ založila som si ruky na hrudi a otočila sa mu chrbtom. Cítila som ako auto niekde zabáča a modlila sa aby to už bol konečne cieľ tejto krásnej jazdy, ktorá mi spôsobila bolenie chrbta a zadku. „Daj mi ruky“
„Načo?“
„Musím ťa priviazať“
„Ale prečo?“
„Lebo ťa tu musím nechať osamote a viem, že by si si dala dole šatku. A to nechcem a nechceš to ani ty“ chytil mi ruky a zaviazal ich. Keď som si ich chcela stiahnuť k sebe nepodarilo sa mi to. Musel mi ich priviazať ešte niekde. Počula som iba búchanie dverí alebo kufra od auta a iné nič. Moje myšlienky sa sústredili iba na neho a na to čo asi robí a kde je. No a tiež aj na to, že kde som ja. Uľavilo sa mi vtedy, keď som pocítila na rukách tlak a potom voľnosť. Dvere na mojej strane sa otvorili a pomohol mi vystúpiť. „Šatku nie“ chytil ma za ruku a niekam ťahal. Počula som zavŕzganie a chlad. Jeho ruka spočívala na mojom chrbte a to mi aspoň dávalo pocit bezpečia. „Musím ťa zobrať na ruky“ povedal a o chvíľu som bola natlačená na ňom.
„Kam ma nesieš?“ opýtala som sa, keď som zaregistrovala, že ideme po schodoch. „Nejdeš ma zhodiť z nejakej vysokej plošiny, že nie?“ objala som ho rukami.
„Nie nejdem, no po schodoch by si bez mojej pomoci nevyšla“ onedlho ma postavil na nohy a ja som pocítila slabý vietor. Došlo mi, že sme na nejakom vysoko položenom otvorenom priestranstve. No jeho ruka ma stále tlačila dopredu. „Teraz si sadni“ poslúchla som ho. Konečne mi dal dole šatku a ja som sa nezmohla na slovo. Neviem síce kde sme boli ale všetko to tu bolo ozdobené svetielkami. Pred nami bolo vidieť Londýn a krásne nebo.
„Wow“ zmohla som sa na jediné. Otočila som sa k nemu a usmiala sa na neho. „Na to že si „stará škola“ si sa prekonal“ prisunul sa ku mne a objal ma. „Ďakujem“ šepla som a pritúlila sa k nemu.
od nového roka.. môžete čakať pomalší update.. Wonderful a Ability sú posledné story na mojom zozname s Niallom... 910 /možno jeho pokračovanie.. nepamätám si ako to dopadlo keď sme si o tom s olinkou písali/ a možno Black Sunday /idk/idk/ keď ich dopíšem POTOM BUDE ABSOLUTNY KONIEC S MOJIM DOTERAJŠÍM ŽIVOTOM NA WATTPADE... čítať budem no písať už nie.. myslela som si, že písanie ma nikdy neprestane baviť no zrejme je opak pravdou.. sooo len aby ste vedeli, čo v budúcom roku bude vládnuť..
YOU ARE READING
WONDERFUL (Niall Horan)
Fanfiction"Celé ľudské dejiny nie sú ničím iným, ako obrázkovou knihou, v ktorej je zaznamenaná najprudšia a najslepejšia ľudská túžba: túžba zabudnúť."
