†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

56. Vianočný večierok

Ležala som na posteli. Každým dňom sa blížili Vianoce. Bolo to prvýkrát kedy som sa na ne naozaj netešila. Rozmýšľam, že ostanem na Rokforte. Doma by som tu atmosféru nezvládla.

Aj keď sa to veľmi nezdalo, pomaly ale iste si mňa opadával smútok za otcom. Nie žeby som si na to zvykla, to nie, ale snažila som sa s tým zmieriť. Aj keď úprimne vám poviem. Nedá sa zmieriť so stratou otca, ktorý vás od malička vychovával, dával vám len to najlepšie a hlavne sa vás snažil chrániť a vy sa k nemu správate ako k rovnocennému. Teraz už viem, že platí to, že uvedomíš si to čo si mal až vtedy, keď o to prídeš. Nestihla som ho ani vidieť, ani počuť. Posledné slová ktoré som od neho počula boli: „Ahojte, vrátim sa večer." A to bolo presne vtedy, keď sme znova odchádzali na Rokfort, už ako šiestaci. Bolí to každý deň, neprítomnosť niekoho, kto tu kedysi bol. A to všetko, čo som mu povedala, vykričala, toto všetko už nejde vrátiť späť. Zas mi vyšla slza s oka, tentoraz po dlhšej dobe. Nie nemôžem plakať. On by si to neželal. Neželal by si, aby ma videl smutnú. Neželal by si, aby som smútila za ním. Aj keď som sa už chovala k nemu akokoľvek, práve on bol ten, ktorý nestrácal vo mne vieru. A ja som sa mu takto odvďačila.

Prevalila som sa na mäkkej posteli na stranu, a pozerala na Rokfortskú stenu. Snažila dom sa odohnať zlé myšlienky. Zakryla som sa prikrývkou a konečne zatvorila oči, pričom som sa snažila zaspať. A po nejakej pol hodine sa mi to veru aj podarilo.

Ráno som vstala ako mátoha. Mala som tmavé kruhy pod očami, vlasy na všetky svetové strany a nevyspatý pohľad. Naozaj som spala len málo. Neustále má mučili myšlienky a spomienky na otca.

Podľa zvuku tečúcej vody som usúdila, že Lucy bude v nej. Prešla som ku stoličke na ktorej som mala hodenú uniformu a hábit. Vzala som to do rúk a obliekla sa. Merlin ako ja nenávidím pondelky. Von je ešte tma, keďže bolo sotva sedem hodín. Čo by som dala za to, aby som mohla ešte spať. Zasadla som za stôl a urobila si make-up. Rozhodila som sa počkať na Lucy. A tak som si sadla na posteľ a čakala jak blbá.

O necelých desať minút vyšla z kúpeľne výstrojená Lucy. No konečne, pomyslela som si. Jej to trvalo dlhšie než mne. Hm a to je čo hovoriť. Melrin ja si zabudla urobiť vlasy. Ja tupá na čo ja myslím? Vyskočila som z postele ako sfetovaná veverička a utekala si urobiť vlasy. Čierne pramene, ktoré som si začarovala tak, aby sa farba nezmývala som si zopla do zadu a inak si ich nechala rozpustené.

„Budem robiť, že som práve nevidela nič." Zasmiala sa Lucy. Smiech som jej opätovala. Zhodli sme sa, že my dve hladné žalúdky, by mohli ísť na raňajky. A tak sme vyšli z izby. Len zo zvedavosti som preskúmala klubovňu. Merlin, stále si prídem akoby som čakala, že sa v nej objaví Voldemort osobne. Vyšli sme s Lucy na chodbu a išli cez chladné žaláre, vyššie do veľkej sieni, na raňajky.

Bolo asi štyri dni do Vianoc. Vonku snežilo a sieň osvetlovalo sivé slnko. Sneh snáď zbožňujem viac ako dážď. Pôsobí to na mňa ukľudňujúco. Nenúti má to premýšľať o zlých veciach, ba naopak, núti ma to snívať. Sneh ma na mňa zvláštne účinky. Pekné, naozaj pekné, ale zvláštne.

Keďže pri slizolinskom stole nebol nikto, s kým by sa dalo rozprávať, tak sme prešli k chrabromilu. No skôr Lucy, mne sa podarilo ehm. Strepať na zem. Poradného placáka som dala na zem. Všetci v sieni sa samozrejme začali smiať, ako idioti. A ja som sa veľmi rada pridala. Áno smiala som sa na to ako pred celou sieňou, pred niekoľkými profesormi. Nebol to normálny smiech. Ale smiech, ktorý sa podobal na zvuk umierajúceho netopiera. Jehó je zo mňa netopier.

Sadla som na zem a snažila sa dýchať, pretože som sa pomaly začala dusiť smiechom. Ostaný sa už ukľudnili, no ja nie a nie sa prestať smiať. Potom sa z niekadie vynorila profesorka McGonagallová.