†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

62. Rozlúčka

Nemala som poňatia, čo by som mala robiť. Lexi bola niekde preč, Kiara bola so svojimi kamarátmi, Lucy mi niekde odišla a ani za pána som ju nemohla nájsť a Draco bol stále na ošetrovni. Na izbe som sa šla unudiť, učiť sa mi bolo zbytočné, keďže už bol koniec roka, čítať sa mi nechcelo, prechádzať po hrade sa mi tiež necheclo. Mohla som ísť do núdzovej miestnosti, trénovať súboje, ako som to robila už pár mesiacov, no zasa tu bol ten problém. Nechcelo sa mi.

Ležala som neprítomne na posteli a pozerala do blba. Rozmýšľala som. Napokon som sa rozhodla ísť pozrieť Draca, inak by som sa asi unudila. Tiež som mohla spať, keďže bolo už celkom neskoro ale opäť. Nechcelo sa mi. A k tomu som mala opäť pocit, že sa niečo stane. Už od rána. Áno mala som pár teórií, z toho jedna vyhrávala.

Prehodila som nohy cez posteľ, postavila sa a odbehla ku skrini. Navliekla som na seba biele nohavice s bielou mikinou. Na nohy som dala svoje čižmy čím som bola asi o päť až desať centimetrov vyššia a cez ramena, ako už bolo u mňa zvykom som si hodila čierny plášť a zapla si ho vpredu. Na to, že bol Jún, bolo celkom chladno.

Prešla som takmer prázdnou klubovňou, okolo tých imbecilov a vošla von na chodbu. Pomalým, ale za to vážnym krokom som kráčala hore smerom ku ošetrovni.

Prešla som okolo jednej chodby, smerujúcej hore na siedme poschodie. Inštinktívne som sa tam pozrela, keď som zazrela Draca. Mal byť ešte deň na ošetrovni, čo robí na chodbe?

„Draco?” spýtala som sa neisto, keďže som nebola istá či to je on.

„El?” Otočil sa, čím som si potvrdila to, že to Draco je.

„Čo ty tu? Nemal si byť ešte na ošetrovni?” Zvedavo som sa opýtala a prišla k nemu bližšie.

„Noo. Pustili ma skôr,” povedal no neprišlo mi to, žeby vravel pravdu.

„Aha. A čo, kam ideš?” No áno, niekedy som bola strašne zvedavá.

„Noooo vieš,” pustil sa do vysvetľovania. Vyvalil na mňa celú pravdu. Vraj celý ten čas, čo som ho nikde nemohla nájsť bol v núdzovke, snažil sa opraviť nejakú skrinku zmiznutia, aby cez ňu mohli prejsť iný smrťožrúti, a že práve teraz tam ide a následne pôjde vykonať svoju úlohu od Voldemorta, zabiť Dumbledora. A tiež mi povedal aj to, že potom bude musieť odísť k nim na Manor, na nejaký čas. Predpokladám dokým ten beznosý blbec nezomre. Ale nebolo mi všetko jedno. Pochopila som, že ma s tým nechcel zaťažovať a neprial si aby som to vedela. A tiež som chápala aj to, že dnes sa vidíme naposledy, na nejaký dosť dlhý čas. Samozrejme, že som nechcela aby išiel, ale to už som ja zmeniť nemohla.

„Draco." Šepla som jeho meno, na prázdnej chodbe, so slzami v očiach. Potom čo mi povedal, bolo mi jasné, že ho tak skoro neuvidím. Ba dokonca, či ho ešte niekedy uvidím. Jedine teraz bol pravý čas, mu povedať pravdu. Pravdu v tom v čom som mu klamala, alebo zatajila.

„Ja.... Klamala som ti. Nie raz," začala som vrvaieť a pery sa mi pri tom začali chvieť. Nebolo jednoduché na neho len tak vybaliť, že jeho frajerka, je dcérou jeho pána. Zrazu som nevedela, ako mu to rozumne povedať. Pozerala som sa mu do očí. Do tých očí, ktoré na mňa pozerali toľko krát s láskou a nehou. A teraz? Teraz v nich vidno strach.

„Pamätáš vtedy v októbri, keď si ma priviedol na Manor?" šeptom som sa opýtala. Nepovedal nič len prikývol a sledoval má tými jeho krásnymi očami.

„Vtedy. Som ti nepovedala celkom celú pravdu. Povedala som ti len polovicu z celej pravdy." Nemala som chuť o tom hovoriť. Nikdy nebudem, ani nič podobné označovať Voldemorta ako môjho otca. Ani keby ma mali k tomu donútiť. Odmlčala som sa na chvíľu. Chcelo to správne slová. Nie kadejaké, rýchle povedačky.