Vlčí Dážď

Kapitola 5

Na druhý deň šiel Tarrou do lesa, mal sa tam s niekým stretnúť. Keď prišiel na dohodnuté miesto uvidel skupinu ľudí ktorých hľadal a ktorý ho čakali.

„Tak, ako to išlo?" spýtala sa mladá žena s dlhými hnedými vlasmi. „Výborne. Brali to ako jeden z mojich príbehov."Odpovedal

„Dobre, to že vlci nevyhynuli musí zostať tajomstvom, ktoré nemôže byť odhalené." „Ja viem, opakujete my to skoro každý deň." otrávene odvrkol. „Pôjdeme sa prebehnúť, mama?" opýtal sa. „Áno, poďme. Dáme si preteky k poradnému skalisku, potom k jazeru a naspäť. Môže byť?" „Súhlasím." Potvrdil muž so strapatými ryšavými vlasmi vedľa nej, a všetci za nimi sa tvárili nadšene.

„Ale ten ktorý tu bude posledný, rozpráva tento príbeh v ďalšom meste." Všetci prikývli.

Rad radom sa rozplývali ilúzie a vynárali sa chvosty, pazúry a vlhké ňufáky. Všetci vlci sa rozbehli jedným smerom a Tarrou ich čoskoro dobehol a predral sa dopredu. Nemienil rozprávať ten príbeh znova a vôbec sa mu nechcelo opúšťať svorku.

Príbeh o tom ako vymreli vlci si pretvorili, aby si ľudia mysleli že je to pravda. Nikto nezomrel, až na Chezu, tá sa rozpadla na semienka kvetín. Inak boli všetci v poriadku.

Keď sa Kiba spamätal z jej straty, rozhodol sa vypátrať a spojiť do svorky všetkých vlkov čo zostali. Bolo ich veľmi málo, a aj tak niektorý odmietli. Tí ktorí sa pripojili, sa zhromaždily v Svojavolnom a priniesli aj semienka mesačných kvetín, spolu s Knihou Mesiaca kde bola napísaná Legenda o červenom mesiaci.

Tarrou si ju rád čítaval. Slová Červeného mesiaca vedel naspamäť:

„Vlk sa zrodil z Ducha Svätého a človek sa stal jeho poslom. Žije v tichosti tam, kde je mu poskytnuté požehnanie krvi bohov. Kvetina vyhrá priazeň pána noci a odovzdá svoju vôňu. Tvár má nemennú a večnú, je to bieloskvúce, jemné dievča. Kondenzuje čas, kým sa všetko nezastaví. A potom sa objaví šelma. Zem sa zregeneruje a mohutné dažde budú padať na zmrznutú zem."

Tarrou bol odhodlaný udržať toto tajomstvo až do smrti. Rád sa rozprával so starcami, ktorých spojil Kiba. Veď ako mu to raz povedal jeden vlk:

„Neviem, či to miesto, ktoré sme hľadali, existuje. Ale som si istý, že sú tí, ktorí do Raja môžu, a tí ktorí nie. O tom som presvedčený. Sám musíš zistiť, či je na konci tvojej cesty ozajstný Raj. Pamätaj že vlk vždy chráni svoju svorku. Pamätaj že kvetiny sú vytrvalé. Aj keby zmizli, nevymreli by. Skoro ako vlci. Kvetiny nezomrú, pokiaľ tu bude mesiac. Rovnako tak, ako vlci."