ZOMBIE APOCALYPSE

Vyvolení - 1. časť

,,Sienna, poď rýchlo do obývačky." Volal na mňa môj priateľ Dean. Pribehla som z kuchyne s tanierom a utierkou v ruke so spýtavým výrazom v tvári.
,,Čo sa deje?" Prisadla som si k nemu na gauč a zrak obrátila na televíziu, ako mi kázal.
Po chvíli som od strachu vypúlila oči a nemohla som uveriť tomu, čo som práve videla v správach. Všetky tie trápne filmy o zombie, ktoré sme spolu sledovali v piatkové večery a smiali sa z nich, sa odrazu stali skutočnosťou. Redaktor hlásil, že sa v meste objavila skupina zombíkov, nevedno odkiaľ, ani ako vznikli. Proste sa objavili a bolo ich možné vidieť v určitom časovom intervale, a to od piatej hodiny rána do desiatej hodiny večer.
S údivom i strachom sme prijímali tie strašné informácie a snažili sa ich vstrebať. Po pár záberoch z miestnych kamier, ako sa tie nechutné otrhané potvory ženú ulicami, pustili krátke video so správou od primátora Hawka, ktorého bolo často vidieť na televíznych obrazovkách aj pri iných prejavoch.
,, Zdravím Vás , ktorý ste prežili v tejto chúlostivej situácií. Chcem Vám oznámiť dôležité informácie, ako môžete zachrániť svoje životy aj životy ostatných. Vybral som desať rodín z nášho mesta, ktoré budú tie vyvolené, aby ostatných priviedli do bezpečia. Dostanú špeciálne svietiace pásky, ktoré sú povinní si nasadiť, aby sme ich mohli monitorovať a ostatní ich ľahko našli. Tiež dostanú mobil, do ktorého im každý deň príde SMS správa s adresou konkrétneho domu, ktorý bude v ten deň bezpečný a do ktorého sa musia dostať v určenom časovom rozmedzí, mimo neho totiž nebude možné sa dovnútra dostať. Už som poslal svojich ľudí za tými rodinami, takže buďte ostražitý a cez deň nevychádzajte zo svojich domovov. Veľa šťastia." Ukončil hlásenie a obrazovka sa vypla.
Kým sme sa stihli spamätať z toho, čo sme sa dozvedeli, niekto zazvonil pri dverách. Ani sme sa nepohli, nedokázali sme to. Otvorila moja sestra, ktorá zostala dosť prekvapená. Vstúpil muž v obleku a v rýchlosti nám vysvetlil, že sme jedna z tých vyvolených rodín, odovzdal jej mobil aj pásku a tak rýchlo, ako sa objavil aj zmizol. Nechápavo sa pozrela našim smerom, pretože o ničom netušila. Kázali sme jej zavolať aj našu mamu a povedali sme im všetko, čo sme sa dozvedeli a čo máme s tými vecami robiť. Na jednej strane, sme boli šťastní, že sme tá vyvolená rodina, ale na druhej sme si uvedomovali, do akého nebezpečenstva sme sa to dostali. Okamžite sme si zbalili pár vecí a nejaké nože ako zbrane, aby sme boli pripravený vyraziť.
Presne o polnoci prišla prvá SMS s adresou - 38, Garden street a časom, aby sme tam boli od 4 - 5 ráno. Na mape sme si našli, že ten dom sa nachádzal 10 kilometrov od nás, v strede veľkomesta. Nasadili sme si pásky okolo rúk a opatrne vyrazili. Keď sme prechádzali po ceste, zrazu odniekiaľ niekto vykríkol na celú ulicu:
,, Majú pásku, hej, idú tí s páskou." Pribehli k nám štyria ľudia s nádejou i obavou v tvári. Tú rodinu sme poznali, no nemali sme ich radi.
,,Ticho!" zahriakla som ich. ,,Nevrieskajte tak! Poďte s nami , ale potichu."
Oni pochopili a stiahli sa. Celá cesta trvala asi tri hodiny, pretože sme šli veľmi pomaly a hlavne bez zbytočného hluku. Nechceli sme však, aby pokračovali s nami, a tak, keď sme sa už blížili k miestu, ktoré bolo v SMS-ke, zastala som pred domom číslo 37.
,,Tak, toto je ten dom," povedala som, pričom moja rodina na mňa hodila nechápavé pohľady, ale ja som im tým svojim naznačila, nech budú ticho a neprezradia ma. Skryli sme sa do kríkov pri dome, pretože ešte nenastal čas, kedy sme mohli doň vstúpiť. Tŕpli sme od strachu a len sledovali okolie, či sa na nás niečo nevyrúti. Našťastie sa nič nestalo a o štvrtej sme pomaly pristúpili k dverám. S trasúcou rukou ich Dean otvoril, a keď sa nič zvláštne nestalo, všetci sme vbehli dnu. Rodina, čo sa k nám pridala, šla na poschodie s tým, že tam ostanú do zajtrajšej noci. My sme sa rozhodli ostať dole. Počkali sme, kým tí hore stíchnu a usadili sme sa blízko seba za stôl.
,,Si normálna Sienna? Sme predsa v zlom dome," pošepky panikárila Kiara.
,,Ja viem, len chvíľu, prosím, vydržte," chlácholila som ich.
Sedeli sme tam asi dvadsať minút, a keď sme si boli istí, že tí hore nás nezačujú ani neuvidia, potichu sme sa vykradli von a vošli do správneho domu, stále to bolo v časovom rozmedzí, ktoré sme pre vstup mali. Nebolo nám nijak ľúto, že sme ich oklamali. Pre istotu sme celý dom skontrolovali a čakali sme, čo sa bude diať. Po chvíli sme však vyčerpaní zaspali. Strhli sme sa na obrovský krik a vreskot, podišli sme k oknu a cez čipkované závesy sme sledovali, ako zombíci ťahajú tú rodinu, ktorú sme opustili a trhajú ich zaživa na kusy. Všade naokolo z nich striekala krv a z brucha im trčali vnútornosti. Bol to ten najnechutnejší pohľad, aký si len dokážete predstaviť. Krik sa zmenil v neidentifikovateľný chrapot a tlupa zombíkov sa rozbehla preč. Celý deň sme sa k oknám ani nepriblížili. Zjedli sme jedlo z domu a čakali na ďalšiu SMS, pričom sme premýšľali, kam nás tentoraz pošlú a čo spravíme s ďalšími ľuďmi, ktorí by sa k nám mohli pridať. Zrazu som dostala úžasný nápad ako obísť znamenie s páskou.
,, Počúvajte," povedala som všetkým ,, ak by sme si tú pásku dali pod oblečenie, mohli by nás stále monitorovať, ale ostatní by nevideli, že ju máme."
Všetci sa nápadu potešili a hneď sme to aj vyskúšali. Fungovalo to. Žiadna páska cez oblečenie nepresvitala. O polnoci prišla nová adresa s rovnakým intervalom pre vstup. Tento dom nebol tak ďaleko, bol vzdialený sotva hodinu cesty od miesta, kde sme boli. Vyrazili sme teda krátko pred treťou ráno. Tentoraz  sme nemali také šťastie a narazili sme na pomerne veľkú skupinu ľudí, blúdiacich ulicami.
,,Prosím Vás, nevideli ste niekoho s páskou?" Zúfalo sa nás pýtali, my sme však odpovedali záporne s tým, že aj my chodíme a hľadáme.
K určenému miestu sme už došli nepozorovane a niečo po štvrtej vkĺzli dnu. Deň prebiehal rovnako ako ten predošlý, akurát bez vrážd.
O polnoci sme znova čakali  na SMS správu, namiesto nej sa však sama od seba rozsvietila televízia s Hawkom na obrazovke.
,, Dnes dostanú vyvolené rodiny poslednú správu s adresou, kde zachránení zostanú celý týždeň, kým si po nich neprídu špeciálne zložky určené na prevoz na bezpečné miesto. Prosím Vás, zachráňte čo najviac preživších." Obrazovka znova potemnela a hneď na to pípla SMS s novou adresou - 158 - Baker street...

Dúfam, že sa Vám táto časť páčila a zaujala Vás, keďže je to môj prvý príbeh. Budem rada ak zanecháte votes alebo nejaký komentár.