Tam, kde sa čierna mieša s bielou...

Kapitola 39

Bolo takmer pred poludním. Nebyť vtieravých slnečných lúčov, Izabela by sa azda neprebrala. Robiť to radšej nemali. Hoci spala celý čas tvrdo a pokojne, spala by ďalej. No už to nešlo. Musela prijať, že viac ako päť hodín si nepospí. 

Mátožne sa na posteli posadila a pridržala si strapatú hlavu, na ktorej jej ešte stále držali niektoré lokne. Neprítomne pozerala pred seba. Potom zrazu vytiahla jednu nohu spod periny, za ňou druhú a po posteli sa na ne zviezla. Škrabkajúc sa na hlave sa ťarbavo došuchtala k dverám do predizby. Ani nepostrehla, že jej na stolíku ktosi nechal položený džbán s vodou. Ani župan si cez seba neprehodila. Iba v takej ľahkej bielej košieľke vyšla von z izby, spánkom ešte omráčená. Trochu sa hrbila.

Vikomt už dávno posedával na gauči. On vlastne ani nespal. Pred šiestou hodinou ráno sa s Izabelou vrátil do zámočku. 

Nohy mal prekrížené jednu cez druhú. Bol upravený, celý v modrobielom, aby nepriťahoval slnko. Ako upír bol bledý sám o sebe. S takým oblečením pôsobil mierne chorobne. Doposiaľ o niečom premýšľal. Pred sebou mal papiere. Avšak Izabela ho z toho pohrúženia dostala jedným stisnutím kľučky. Pozrel sa jej smerom. Dvere sa síce otvorili, ale ešte ju nevidel. Prejsť cez ne si vyžadovalo obrovský čas pre neprespatú dievčinu. No keď ju už konečne pobadal, celým jeho telom prešla elektrina. Možno sa jeho zrak istým spôsobom naľakal, keď uvidel tú mátohu. Ako upír musel vidieť mnoho živých i mŕtvych. Ale chodiacu mŕtvolu - to bolo dnes po prvý raz.

"Izabela, ste v poriadku?" opýtal sa znepokojene. Už bol aj vystretý v pozore - prestal sa opierať o gauč. Ona, ešte vždy mimo, sa nechápavo a zarazene zamračila do dlážky a potom naňho pomaly otočila hlavu. Niečo spracovávala.

Vlasy jej z každej strany zakrývali kus tváre, sotva cez ne videla. Z jednej strany si ich upravila za uchom, no aj tak jej zopár pramienkov padlo naspäť dopredu. "Uhmmm," zabručala, "ste?" vyšlo z nej slabým zachrípnutým hláskom.

Tempestat ju neustále udivene pozoroval. Prekrížené nohy si uvoľnil. Videl ako sa šuchce k nemu. Vedel, že sa chce posadiť, no netušil, prečo práve tak neďaleko od neho. Kreslo stálo hneď pri nej, no obišla ho a ťažko klesla na gauč. Trochu to ním zaknísalo. Lakte si oprela o kolená a hlavu si uložila tvárou do dlaní. Tempestat ju prešiel takým tým pohľadom - to myslíš vážne?! - a preskúmal si ju od hlavy po päty. Bol mierne šokovaný z jej spôsobov. Zo všetkého najviac ho vyviedlo z duševnej rovnováhy jej držanie tela. Dáme sa nehodí, aby chodila a prezentovala sa zhrbená. Ani pred rodičmi či manželom. Jednoducho nikdy. Nie to ešte pred ním, veď toho majú málo spoločné. Nakoniec to ale prehltol. 

Vlasy mala všade. Dokonale zamotané, zvlnené a s veľkými temer nerozčesateľnými gučami. Už nebola taká pôvabná ako na plese, aj keď je pravda, že svoju krásu nestratila. Príťažlivou sa stala tentoraz v inom smere, ale nie veľmi prijateľným vo vyššej spoločnosti. Jedinká noc jej stačila k tomu, aby sa z nej stala divoška. Cez bielu presvitavú košieľku jej mohol vidieť všetky kontúry tela a nie len to. Aj také časti, ktoré by vidieť nemal. Ale nebol by to muž, aby tadiaľ aspoň raz neprešiel pohľadom. Samozrejme tak, aby Izabela nemala o niečom takom ani tušenia. Aj keď vedel, že ho nevníma. Aspoň nie úplne. 

Bola bosá. Nemala ani na to sa obuť. Nohy hojdala nad kobercom a spod košele jej vytŕčali členky - ďalší nehorázny priestupok!

"Izabela." oslovil ju vážne. "Mali by ste sa ísť upraviť a preobliecť. Potom sem smiete prísť." pokúsil sa jej nenápadne dohovoriť, keď konečne prišiel k sebe.

Izabela si pretrela oči pästičkami a do toho si zívla bez ruky pred ústami. Ak by aj jednu z nich použila, určite by to bola pravá namiesto predpísanej ľavej.