Silent Soldier ✔️

1. Nočné Mory

Opäť sa väčšou sieňou ozve prenikavý výkrik. Ustane, keď zastavia železné sedadlo, ktoré to elektrinou spôsobovalo.
,,Prosím, prestaňte. Budem robiť všetko, čo budete chcieť..." povedala žena pomedzi rýchle dýchanie. ,,Len prestaňte..." dodala potichu.

Skláňajúci sa doktor v bielom plášti sa zamyslel. Napravil si svoje okrúhle okuliare a napokon jej naznačil, aby sa posadila.
,,Aká je tvoja ponuka?" spýtal sa s jemným ruským prízvukom.
,,Budem klamať, kradnúť, špehovať... Zabíjať..." rozhodla sa a zničene mu to povedala rovno do očí. ,,Proste všetko, čo budete chcieť. Ak niečo poruším, môžte mi dať akýkoľvek trest. Aký budete len chcieť."

Doktor sa znova zamyslel a pohľadom preskúmal každého doktora v sieni.
,,Dobre, teda. Prijímam to."

~~~~

,,Viem, že sme sa dohodli. Ale musíš to mať, aby sme sa uistili,"  vysvetlil vysoký brunet.

Kým žena stihla zareagovať, okolo krku jej už pripevnili obojok. Začala sa prudko mykať, až sa silné putá, ktoré jej držali ruky a nohy triasť. Celým telom jej naraz prešiel silný elektrický šok. Ihneď sa upokojila. Bola vyčerpaná. Svoj unavený pohľad presunula na jedného z doktorov, ktorý práve držal v ruke malú škatuľku, ktorou zrejme dostala ten šok. 

,,Je to na rozkaz Arnin Zoli," ujasnil.
,,Ten šialený doktor sa zrejme zamiloval do vecí, ktoré dávajú elektrické šoky," uškrnula sa s posledných síl. Ako odpoveď dostala ešte silnejší šok, ktorý jej prúdil každou žilkou v tele.

~~~~

Vyskočila do sedu úplne spotená. Pot jej stekal po jej tvári s pár škrabancami. Zas to boli tie hnusné sny, ktoré ju strašili skoro každú noc. Nemohla sa ani poriadne nadýchnuť, kvôli tej veci na krku.

Postavila sa z postele a oprela sa o studenú stenu,  veľmi jej pomohla. Zosunula sa po nej až  na zem. Z každého nového sna si na niečo spomenula. Mnohokrát sa však sny opakovali.

Ten železný stroj navštívila pred nedávnom. Od tej doby, čo tam chodí, počuje nejaké mužské výkriky presne z tej istej miestnosti. Počuť až do jej izby a nedajú sa len tak prepočuť. Vryjú sa jej do pamäte a v noci jej často nedajú spať.

Rozpomenula sa aj na tú vetraciu šachtu, ktorá je súčasťou jej izby. Vie, že sa tak môže niekde dostať. Niekde, kde nájde niečo, čo jej pomôže si rozpomenúť ešte viac.

Jemne zdvihla hlavu k stropu a začala ju tam hľadať. Všade naokolo bola tma. Zostala čakať, kým si jej oči privyknú. Našla ju v rohu nad stolom. Chvíľu ešte sedela na zemi, aby sa upokojila. Napokon sa postavila. Na chodbe bolo ticho, ale radšej to skontrolovala cez okienko. Bola noc, takže stráž tu nechodila často.

Rýchlo sa presunula k stolu, vyšla naň a jemne sa odrazila. Šachta bola úzka a žena chudá. Vošla sa tam, síce nemala veľa miesta. Jej biele tričko a maskáčové nohavice sa na ňu lepili, pretože sa stále dosť potila.

Ruky mala pred sebou a posunula sa o veľký kus dopredu. Išlo jej to pomaly. Nevydala ani jeden zvuk, ktorý ju mohol prezradiť. Po niekoľkých veľkých posunoch sa pred ňou objavili dvierka. Neváhala a hneď nimi vyskočila von.

Na zem dopadla veľmi potichu. Vycvičili ju veľmi dobre na tichú prácu a bola za to veľmi rada. Aspoň to mohla využiť vo svoj prospech a nestála by v tejto miestnosti.

Rozhliadla sa okolo. Miestnosť bola veľká a bolo tam mnoho skriniek so šuplíkmi. Tma tam bola ako v jej cele. Rozišla sa do útrob miestnosti. Išla rýchlo, aby to našla čím skôr. Viedol ju inštinkt a odvaha. Nakoniec našla šuplík s písmenom R, aspoň mala na polovicu vyhraté.

,,Sarah Vanessa Rodriguez," zašepkala si pre istotu. Rýchlo prehrabávala spisy, až našla ten, čo hľadala a vytiahla ho. Pre istotu sa poobzerala okolo seba, či tam náhodou niekto nie je. Potom už otvorila spis, aby si osviežila pamäť.

Čím viac o sebe čítala, tým viac si spomínala. Len jej nedávalo zmysel jej dátum narodenia, ktorý bol v spise uvedený. Narodila sa v roku 1917... A teraz môže byť skoro o storočie viac. Ale to nevedela iste. Mobil jej dávali iba, keď išla do civilu. A to iba na to, aby hlásila situáciu alebo si mohla prečítať nejaké informácie. Nič viac.

Zarazilo ju, keď našla jednu fotku. Na nej bola ona sama, len zmrazená. Dych sa jej zastavil a zamyslela sa nad tým. Až po chvíli si na to spomenula. Nie až tak podrobne, ale bola si istá.

Kým sa snažila rozdýchať ten menší šok, na chodbe sa začali ozývať niekoho kroky. To ju prebralo z tranzu. Rýchlo zatvorila spis a strčila ho tam, kde ho predtým našla.

Rýchlosťou blesku vyskočila späť do šachty a, čo najrýchlejšie, sa cez ňu preplazila. Potom bolo počuť iba zaškrípanie dvierok a tiché ľahnutie si do postele.

Kroky neviedli k jej cele. No nemohla riskovať, že ju tam nachytajú. Vedela dobre, že by dostala trest. Buď elektrické kreslo alebo to kreslo, kde jej vymazali pamäť. Medzi tými kreslami nebol rozdiel. Obe mali rovnaký účel: spôsobiť bolesť a zaistiť vernosť u Hydry.

Skôr než stihla premýšľať nad novými informáciami, znovu zaspala. Teraz už spala pokojne.

~~~~

Sarah trhlo, keď započula silné rany na dvere. Hneď vystrelila na nohy a postavila sa do pozoru.
,,Do Piercovej kancelárie! Máš dvadsať minút!" ozval sa hlas jedného agenta spoza dverí.

Potom už agent odišiel a v cele zostalo znova ticho.
,,Ja to stihnem za desať," povedala si potichu pre seba, keď agent bol dostatočne ďaleko, aby ju nepočul.