Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Adley
V ruke som držala malý letáčik, ktorý som vzala od Holdena. Celá šťastná, že tam budem pracovať ako vypomoc som utekala domov. Robila som veľké kroky, aby som sa domov dostala, čo najskôr. Dokonca mi nevadil vietor, vďaka ktorému ma hnusne pálili oči a ja som mala slzy na krajíčku.
Zašla som za roh a pridala do tempu. Ruksak mi skákal hore a dole ako som sa náhlila. Ramienka som si pridržiavala, keď sa mi ruksak začal šmýkať dole.
Hneď ako som zbadala náš merunkový dom, som spomalila a z ťažká dýchala. Hlavu som mala sklonenú, aby som si poriadne vydýchla. Dýchala som rýchlo a prerývane. Vedela som, že takto nebudem schopná im niečo povedať. A tak som zastala, kým som nezačala pekne pravidelne dýchať. Utrela som si slané slzy, z ktorých ma štípali oči.
Dokráčala som až k domu a pomaličky otvorila dvere. V ruke som stále držala letáčik s prácou, ktorú mi Holden v podniku ponúkol. Bola to pre mňa skvelá príležitosť ako si sama zarobiť.
V chodbe som si vyzula svoje topánky na menšom opätku a utekala do otcovej pracovni.
Sedel za svojím pracovným stolom ako vždy. Určite aj tentokrát pracoval na svojom projekte.
Zdvihol svoj modrý pohľad ku mne a široko sa usmial. Pretrel si svoje unavené očí a zapozeral sa na hodinky, ktoré nosil na ruke.
,,Škola ti končí o druhej." Neodpustil si hnusnú poznámku.
,,Bola som s Ivory v Energi." Zamrmlala som. Ruksak som z pleca odhodila na zem a sadla si k otcovi. Na stôl som mu položila letáčik.
,,Čo to je?" Pozrel naň a potom na mňa.
,,Budem tam pracovať." Hrdo som odvetila.
,,Neviem, či je to dobrý nápad." Začal a ja som si ťažko vydýchla. ,,V noci tam chodia všelijaký ožrani, ktorí ti môžu ublížiť."
,,Bude tam Holden. Sám sa ponúkol, že keď budem mať nočnú smenu, tak ma odvezie na aute domov." Nedala som sa ním odhovoriť od toho.
,,A čo spravíš, ak tú smenu bude mať niekto iný. Bude taký láskavý a príde po teba, aby ťa mohol odviezť?" Nedal sa odbiť. Jeho chladný tón mi dal jasne najavo, že s tým nesúhlasí.
,,Otec, môžeš mi aspoň raz veriť, že sa mi nič nestane? Som príliš veľká na to, aby som si vedela poradiť aj sama." Zvýšila som na neho hlas. Radosť, ktorú som mala doposiaľ, sa stratila. Otec musel mať vždy námietky. Vždy ma videl ako malé dievča, ktoré potrebuje nad sebou pevnú ruku a dozor, aby sa mi nič nestalo. A to sa mi prestávalo páčiť.
,,Si zabudla, čo sa ti stalo na korčuliach?" Už aj on zúril.
Jasne, teraz hľadal dôvody aká som nemotorná. Normálne som začala ľutovať, že som mu to povedala. Mala som zájsť za mamou a nie za ním. Ona by sa so mnou tešila.
,,Nezmeníš môj názor!" Zavrčala som. Postavila som sa zo stoličky a vzala zo stola letáčik. Zastavila som sa pri ruksaku, ktorý som chytila za uško a odišla preč. Za sebou som zabuchla dvere, aby videl ako ma veľmi nahneval.
Potrebovala som vypustiť paru a tú sa dalo u môjho dedka, ktorý sa aktívne venuje boxu. Vedela som, že ho nájdem v hale, kde učí boxovanie. Teraz už pomenej ako kedysi.
***
Spotená z boxu som si pretrela čelo rukou a pozrela na dedka, ktorý ma celý ten čas pozoroval ako mi to ide.
,,Ide ti to celkom dobre. Len mala by si mať viac dopredu pravú nohu, ak si pravačka. Bude sa ti lepšie udierať. Potrebuješ pritom držať správny postoj." Vysvetlil mi a hneď mi rukami naznačil, že môžem začať.
Prikývla som.
Z hlboka som sa nadýchla a spomenula si na otca ako nesúhlasil s mojím návrhom a spať k Ivory. Hnev, ktorý som mala aj predtým sa znova objavil. Zaťala som zuby, pravú nohu som dala viac dopredu ako mi dedko poradil a celou silou udrela do boxovacieho vreca.
Mať v sebe hnev, bolo akoby držať malého demona, ktorý rástol každou sekundou a čakal, kým môže spraviť obrovský výbuch, ktorý by všetko zničil, čo by sa mu dostalo pod ruku.
A takého malého demona som potrebovala dostať vonku. Nechcela som svoj hnev vypustiť na mamu alebo na otca. Pretože ak chcem pracovať v podniku Energi, mala by som prehodnotiť svoje správanie. Mama nebude na mojej strane, ak si na ňu vybijem zlosť.
Bila som do vreca, akoby na tom závisel môj život. Udierala som však už slabšie ako na začiatku. Aj dýchalo sa mi ťažšie. Srdce mi splašene bilo a ja som začala byť slabá.
Prestala som udierať do boxovacieho vreca a pozrela sa na dedka, ktorý mi s úsmevom ukázal parec hore.
Potom som sa zvalila na žinienku, kde som si ľahla na chrbát a snažila lapať po dychu.
Dedko prešiel okolo mňa a dotkol sa môjho ramena. Vytočila som k nemu hlavu a pozrela sa na jeho holohlavú hlavu a čerstvo oholenú bradu. Na svoj vek vyzeral mladšie a veľmi dobre.
,,Teraz to bolo omnoho lepšie." Pyšné sa na mňa usmial. ,,Ale musíš už utekať domov. Tvoja mama mi volala."
,,Ach." Ťažko som si povzdychla. Privrela som viečka a ešte chvíľu ležala na žinenke.
Teraz ma už poklepkal po ramene. ,,Tak utekaj."
Počula som už len kroky, ktoré sa vzdialili. Musel odísť do svojej šatní.
***
Osprchovaná a prezlečená som pocítila na svojom tele chlad. Bolo len pol desiatej, no i tak som mala pocit, že dnešná noc bola chladnejšia ako predošlá. Mraz sa mi dostával aj pod teplý kardigán. Darmo som si rukami pridržiavala aj to málo tepla, ktoré som si dokázala vytvoriť. Studený vietor bol silnejší.
Kráčala som krížom krážom uličkami, aby som sa dostala domov, čo najrýchlejšie.
Nočné oranžové lampy mi svietili a zároveň ukazovali cestu domov, aby som nezablúdila. Stále objímajúc som kráčala, až kým som nedošla po koniec chodníka a nezbadala auto, ktoré predo mňa zastavilo.
Okienko auta sa stiahlo a ja som od prekvapenia prestala dýchať. Braydon v podobe Adonisa sa na mňa pozeral s jeho príťažlivým pohľadom. Aj v tme som mohla zbadať jeho úškrn, ktorý sa nedal prehliadnuť.
,,Potrebuješ zviesť?" Jeho mierne hrubý podmanivý hlas prehovoril až mi telom prebehli zimomriavky. A ja som mala problém ustáť to.
