Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Braydon
Na vlakovej stanici bolo rušno. Ľudia sa ponáhľali, aby stihli vlak, ktorý práve pristál a chystal sa o päť minút na odchod. Selina Koperová, ktorá so mnou kráčala na nastúpište číslo tri, si obzerala svoj cestovný lístok.
,,Všetko máš, hej?" Uisťoval som sa, či si niečo nezabudla.
,,Asi hej." Zamrmlala a ďalej študovala svoj lístok. Potom si ho odložila naspäť do peňaženky a zdvihla ku mne zelený pohľad. ,,Ak by som predsa len niečo zabudla, tak mi to donesieš."
Mlčky som prikývol.
,,Braydon," Ťažko si nado mnou povzdychla. Ruky položila na moje ramená a jemne nimi potriasla. ,,Vidím, že sa stále trápiš. Mal by si na ňu zabudnúť. Nestojí ti za to, keď nevidí ako ti na nej záleží."
,,Nemôžem len tak prepnúť city." Ticho som sa ozval. Stále som mal na pamäti Adleyinu zdrvenú tvár plnú sĺz, keď nás spolu videla. Chcel som u nej vzbudiť žiarlivosť, lenže som nerátal, že ju to tak zasiahne.
,,To máš pravdu. Ale ak by si to skúsil..."
,,Nie, Selina." Drzo som jej skočil do reči. Nemal som náladu to riešiť a ďalej sa trápiť ako má Adley po celé tie roky odmieta.
Selina zložila ruky z mojich ramien a nevinne sa usmiala. Ihneď pochopila.
,,Taak, poď sem." Zatiahol som a donútil sa k úsmevu. Objal som ju skôr ako stihla nastúpiť na vlak, ktorý stále čakal.
Seli sa odo mňa odtiahla a rýchle nastúpila na vlak, aby ho predsa len nezmeškala. Zamávala mi ako sa dvere pomaličky zatvárali. Chvíľu som tam stál a díval sa ako sa otočila a kráčala po kupé si hľadať svoje priradené miesto, zatiaľ čo sa vlak pohol.
Už dávno sa mi stratil z dohľadu a ja som stále postával na mieste ako prikovaný. Lenivo som z vrecka nohavíc vytiahol mobil a pozrel na čas. Bolo za päť minút sedem.
Mal by som si pohnúť a ísť na oslavu narodenín, ktorú robí Lorraine Thornová. Sľúbil som mame, že sa na ňu dostavím aj keď sa mi veľmi nechcelo. Musel som prísť.
S nevôľou som sa pohol z miesta a kráčal k tmavo modrému autu, ktoré som dostal od rodičov na Vianoce.
***
Auto som zaparkoval pred dom Thornovcov. Už v späťákoch som zbadal, že sa na záhrade svietilo. Vystúpil som z auta a kráčal k domu. Thornovci mali oveľa jednoduchší a menší dom ako sme mali my. Vždy boli vo všetkom skromnejší na rozdiel od môjho otca. Otec rád míňal peniaze vraj pre naše dobro.
Prešiel som po úzkom kamennom chodníku okolo sivého domu, ktorý sa ťahal do nízkeho obdĺžnikového tvaru. Dostal som sa na veľkú záhradu, kde som ich zbadal.
