Shadows | h.s.

One Shot

"Hej, robíš si zo mňa srandu?!" vyštekol na ňu chrapľavý hlas, ktorý znel nahnevane.

"Prepáč," šepla, ospravedlňujúco sa.

"To skurvené slovo som už počul veľakrát." zasyčal nahnevane, zbierajúc si veci. Nepomohol jej. S ničím. Zľakla sa, preto neodpovedala. Nezmohla sa na nič.

"Si snáď hluchá?!"

"Nie, slepá." šepla potichu a otočila sa na odchod.

***

Je tu. Znova ju tu môžeme vidieť. Sedí na vysokom kamennom múry, ktorý môže mať na odhad približne päťdesiat rokov. Neznáme dievča, nevinne sa obzerajúc dookola, má v ruke zväzok papierov. Ľudia, ktorý ju tu dennodenne vídajú rozprávajú o tom, ako si vždy léžerne sadne, otvorí svoj tajomný zošit, poobzerá sa po pestrofarebnej prírode a následne si začne kresliť.

No práve v túto zázračnú chvíľu, nekreslí to, čo vždy. Na očiach má tmavé slnečné okuliare a to je dôvodom, prečo ju ľudia nevedia odhadnúť. Ju teraz nezaujímajú žiadne mohutné stromy, usmievajúce sa slnko, jasne modrá obloha či čerstvo pokosená tráva. Jej pozornosť si ukradol šarmantný mladý muž, stojací pred malou, nevýraznou kaviarňou.

Mohla ho pozorovať, koľko chcela, aj tak ho nevedela presne popísať.

Jedno však vedela naisto.

Nakreslí ho.

----------------------------

Dni plynuli, hodiny sa vliekli, minúty bežali a sekundy? Tie sa nebezpečne rýchlo premieňali.

Deň za dňom sedávala na svojom obľúbenom mieste, pri čom ho pozorovala. Nemohla ho vidieť, nemala žiadnu istotu, že je to on. Hovorilo jej to iba srdce.

Z teploty ovzdušia mohla posúdiť, že slnko rozvaľovalo svoje lúče. Áno, mala pravdu. Slnko svietilo ako zmyslov zbavené a ľudia, tí sa už určite niekde opaľovali alebo sa chystali na pokojný výlet s rodinou.

Hoc bolo teplo ako v kotly, vietor sem-tam pofukoval. Rozhodol sa to urobiť aj tentoraz, následkom čoho sa jej strany v zošite neposedne prelistovali. Na všetkých stranách sa rozprestierali krásne kresby, nuž, ako sa vraví, nič nie je dokonalé, a preto aj jej zošit mal svoju chybičku. Jedna strana bola ešte stále nudná a biela. Trápilo ju to stále, ak ho otvorila, ale nemohla tam nakresliť jednu z jej nádherných, podľa nej obyčajných kresieb. Táto strana patrila jemu.

-------------------------------------------------------

Keďže ho nemohla vidieť, musela sa okolo neho nenápadne obšmietať. Lenivo sa postavila z jej akoby rituálneho miesta a vybrala sa jeho smerom. V tejto oblasti sa vedela perfektne orientovať, niet divu, veď tu vyrastala. Semafor zasvietil zelenú, no pre ňu to bolo márne gesto. Pohla sa iba vtedy, ak jej príjemný zvuk ohlásil, že môže bezpečne prejsť cez rušnú cestu. Konečne sa dostala k malej, ale útulnej kaviarni, kde stál. Priblížila sa k nemu, to mohla zistiť podľa silnej mužskej voňavky, ktorá sa jej, ani nevie akým spôsobom páčila. Len tam tak pri ňom stála a užívala si pieseň, ktorá práve hrala v mestskom rádiu.

„Dnes je prekvapivo slnečný deň." prehovoril vedľa nej celkom príjemný chrapľavý hlas. Vedela, že je to on, v čase pozorovania ho už mohla počuť, ako rozpráva. Chvíľu ostala ticho, nebola si celkom istá, či prehovoril na ňu. Minútku sa nič nedialo, no napokon ucítila, ako na ňu neznámy muž uprel pohľad.

„Áno, ako hovoríte." usmiala sa úprimne a snažila sa ho odhadnúť. Je vysoký, keďže jeho hlas nemohla tak zreteľne počuť. Usudzujúc z jeho voňavky mohla tiež uhádnuť, že posiluje. Nie, ona neposiluje, ale jej brat áno a ten používa takú istú, vraj je to atraktívne. Vtedy mu neverila, no teraz sa nad tým v duchu zasmiala.