Mrazivá legenda

2. Kapitola

Do kancelárie vtrhla ako uragán, pán Beňo, jej jediný nadriadený, bol práve zabratý do študovania akýchsi papierov. Preto jej len mlčky pokynul hlavou, aby sa posadila na jedno z dvoch kresiel určených pre návštevníkov. Rezignovane si sadla a nervózne si žmolila tričko, pohľad upierala na okopané špičky svojich tenisiek.

Väčšina zamestnancov kancelárie chodila vhodne oblečená, ženy nosili šaty alebo kostýmy a muži obleky s kravatami. Len Amélia nebola ochotná sa vzdať pohodlných kúskov zo svojho šatníka, akými boli napríklad tričká, rifle a tenisky. Nakoniec si na jej ledabolý zjav zvykli a už im nepripadala tak zvláštna a keďže odvádzala dobrú prácu, nikomu to vlastne nevadilo. Len zriedkakedy opúšťala zaprášené archívy a bola donútená vyzerať reprezentatívne.

V takých prípadoch vytiahla na svetlo sveta svoje jediné šaty, ktoré skladovala v tej najodľahlejšej časti skrine. A dokonca si obula balerínky, ako kompromis pekných topánok pretože na opätkoch by sa určite zabila, aspoň tak to s obľubou tvrdila. Minimálne by bola každému na smiech, keďže v nich príšerne šmatlala.

Ozvalo sa rázne klopanie a po klasickej odpovedi „ďalej" sa podlhovastá miestnosť začala plniť vojakmi, ktorých stretla vo vestibule. Vstupovali jeden za druhým až sa to zdalo byť nekonečné, ale hlavne nechápala, ako sa chcú všetci zmestiť do tak malého priestoru.

Ani kancelária najvyššieho šéfa nebola ničím výnimočná, práve naopak bola ošumelá ako tie ostatné. Jedno väčšie okno, pod ktorým stál masívny písací stôl a steny lemovali police plné kníh a listín. Zmestila sa sem ešte kartotéka a dve kreslá pre návštevy, všetko vybavenie bolo značne opotrebované a zrejme pochádzalo ešte z čias pred katastrofou.

Za nimi prichádzali aj známejšie tváre v podobe pracovníkov firmy. Prvá vstúpila Laura, etnografka, s ktorou zdieľala kanceláriu a posadila sa vedľa nej na voľné miesto. Vysvetlila sa tak záhada jej zmiznutia. V tesnom závese za ňou dorazil Roman, ďalší lingvista a sprievod uzavreli dvaja pracovníci z oddelenia archeológie. Ich mená nepoznala, keďže s nimi neprichádzali skoro vôbec do kontaktu. Ak aj objavili nejaké symboly či písmo, čo bolo treba preložiť, zaslali fotky. Zriedkakedy opúšťali podzemné priestory.

V miestnosti panovala napätá atmosféra, ktorá by sa dala krájať. Umocňoval ju stiesnený pocit, pretože ich tam bolo príliš veľa a tlačili sa jeden na druhého. Ale Amélia si nemohla sťažovať keďže sa jej ušlo jedno z kresiel.

„Tak, myslím, že už sme tu všetci, poďme teda priamo k veci," začal pán Beňo a odložil papiere, čo predtým tak usilovne študoval. Rozhliadol sa po miestnosti, odpovede prišli len v podobe nepatrných prikývnutí.

„Pátrači našli opustenú jaskyňu, je plná starých artefaktov a na stenách sa nachádzajú rôzne symboly a písmo. Myslíme si, že by mohli pochádzať z čias Slovanov, bude potrebné identifikovať druh písma a samozrejme ho preložiť. Určiť pomocou nájdených predmetov, z ktorého obdobia pochádzajú. Môže to byť veľká príležitosť, ako sa konečne posunúť ďalej. Tá jaskyňa vyzerá, že bola pre nich z nejakého dôvodu dôležitá," skúmavo sa zahľadel na svojich zamestnancov.

Amélií už pred nejakou chvíľou došlo, že sa nejedná o jej neskorý príchod, ale niečo takéto by ju ani vo sne nepadlo. Obavy z výpovede vystriedala radosť z nového objavu, akýkoľvek postup vpred, dodával ľudom nádej, že možno nakoniec sa im predsa len podarí zachrániť. Poraziť neľútostnú bohyňu zimy - Morenu a jej obrovskú armádu démonov.

„Slovania sa ale jaskyniam skôr vyhýbali." Omylom predniesla nahlas svoje myšlienkové pochody. V snahe zachrániť situáciu chcela začať vysvetľovať, ale šéf jej nedal šancu.

„Áno, Amélia my vieme," prerušil ju a zhlboka sa nadýchol. „Ako som už spomínal máme množstvo pádnych dôvodov sa domnievať, že tam skutočne prebývali starí Slovania. Vojaci, ktorí boli súčasťou expedície, nám dopodrobna popísali niektoré symboly." Významne sa na ňu zadíval a ona okamžite pochopila a v duchu sa zaprisahala, že už nebude vyrušovať.

„Pátraciemu tímu sa však nepodarilo priniesť dôkazy. Elektronika v oblasti jaskyne nefunguje tak, ako by mala. Skrátka tam nie je žiadny signál a fotky, ktoré urobili nezachytili vôbec nič, sú čisto čierne," vybral niekoľko listov z množstva papierov a zodvihol ich do vzduchu tak, aby ich bolo dobre vidno.

„Ak dovolíte, rád by som sa k tomu vyjadril." Do stredu kancelárie sa začal tlačiť postarší vojak a jeho malé pichľavé oči sa upriamili na Améliu. Zrejme neurobila práve najlepší dojem, opovrhnutie a nepriateľstvo z nich priam sršalo.

Nečakal na odpoveď a rovno pokračoval. „Môj tím narazil v jaskyni na viacero nástrah a niektorí členovia boli zranení. Z toho dôvodu sme sa rozhodli misiu predčasne ukončiť, vyhľadať pomoc a poradiť sa o ďalšom postupe. Do niektorých kútov jaskyne sme sa vôbec nedostali, bolo to príliš nebezpečné. Potrebujem, aby s nami vyrazili experti na staré jazyky a zvyky a pomohli nám s postupom do najodľahlejších častí jaskyne. Domnievame sa totiž, že by vo vyrytých textoch na stenách mohlo byť riešenie, ako sa vyhnúť jej nástrahám.

Zmapovali sme okolie a pripravujeme veľkú expedíciu. K najlepším elitným vojenským silám sa pridajú experti rôznych zameraní, aby sme vyriešili problémy s komunikáciou a vstupom do zvyšných častí. Nemusíte sa obávať o bezpečnosť, ako som už spomínal, sprevádzať vás budú najlepší z najlepších. Predtým ako vyrazíme, dostanete základný výcvik prežitia, naučíme vás ako prežiť zimu, základy sebaobrany a podobne.

Ostatné detaily sa dozviete neskôr, jaskyňa je momentálne naša priorita. Potrebujeme schopných ľudí. Pán Beňo sa za vás zaručil a vybral tých najlepších z jeho tímu. Dúfam, že nemusím vysvetľovať, že je to pre vás veľká česť a pocta podieľať sa na tak zásadnom objave." Chvíľu počkal, či ho niekto nechce doplniť, ale nikto sa neodvážil čo i len ceknúť.

„Na rozmyslenie máte dvadsaťštyri hodín. Zajtra chcem vedieť vašu záväznú odpoveď," dodal stroho - bol to skôr rozkaz než žiadosť. Bez ďalšieho zdržovania opustil kanceláriu a ostatní vojaci ho nasledovali.

Keď zostali konečne sami, začali sa ako malé deti prekrikovať a dožadovať odpovedí. Nič nové sa ale nedozvedeli, šéf ich rázne uťal a rozdal inštrukcie na najbližšie dni. Majú dokončiť rozrobenú prácu a popritom nachystať prezentáciu o Slovanoch. Každá sekcia si mala pripraviť základné informácie zo svojho oboru.

Amélia už bola na odchode, no nadriadený ju zastavil medzi dvermi. „Amélia, môžeš na slovíčko?" Sklamane si povzdychla, predsa len sa tomu výplachu žalúdka nevyhla.

Trvalo to dlhšie ako zvyčajne, preberali jej neskoré príchody a ako bonus aj niektoré nepodarené preklady, za ktoré ani nemohla. Zlízla to aj za kolegov, pretože často zabúdala byť vedúcou oddelenia, bola skôr ich kamarátka než prísna nadriadená.

Beňo to ukončil tým, že by bol rád ak by zúčastnila expedície a viedla tím prekladateľov. To ju veľmi potešilo, na maličkú chvíľu sa dokonca cítila byť nenahraditeľná, aj keď dobre vedela, že to nie je pravda. Poradili by si aj bez nej i keď by rada verila tomu, že nie.

Po ceste naspať do svojej kancelárie ju pocit dôležitosti nadnášal a ona si veselo poskakovala ako malá. Pokarhania od šéfa boli dávno zabudnuté, teraz mala iné starosti a to jaskyňu a jej význam, všetko ostatné išlo stranou.

Vzdialenosť do svojej kancelárie prekonala v rekordnom čase, zadychčaná, ale stále vysmiata vstúpila dovnútra pripravená začať pracovať. V tom momente jej úsmev zmrzol na perách, čakala ju tam totiž nevítaná návšteva.