Mrazivá legenda

5. Kapitola

Nakoniec sa jej predsa len podarilo vypudiť z hlavy neželané myšlienky a ponoriť sa do práce. Vyrušilo ju až nepríjemné škŕkanie v žalúdku. Zmeškala obed, ale našťastie kolegovia mysleli aj na ňu a priniesli jedlo navyše. Ohriala si ho v maličkej kuchynke, ktorá susedila s jej kanceláriou. Priestory sa vyprázdnili a v budove vládlo ticho. Rýchla kontrola hodín jej napovedala, že už sú všetci dávno doma.

Mechanicky prežúvala, zamyslená nad prekladom, na ktorom práve robila. Nevnímajúc chuť by kľudne mohla jesť polystyrén a ani by si to nevšimla. U Amélie to nebolo nič neobvyklé, že zostávala aj po pracovnej dobe. Starostlivo si uložila preklady aj prezentáciu, ktorú mala pripravenú na zajtra. Ešte v rýchlosti skontrolovala v systéme, či všetci stihli čo mali zadelené a pobrala sa aj ona konečne domov.

Po ceste autom si púšťala staré pesničky a falošne si pospevovala. Prechádzala spletitými uličkami mesta, kde panoval pokoj, keďže sa jej svojím neskorým odchodom podarilo vyhnúť zápcham. Občas bola nútená zastaviť na semafore, ale nekonali sa žiadne dlhé fronty ako to býva zvykom hlavne ráno. Prechádzala popri centre mesta, ktoré tvorilo množstvo všakovakých obchodov menšieho aj väčšieho vzrastu. Dorazila až k západnej obytnej časti, kde boli skoro všetky budovy rovnaké. Vybrala si lacnejší byt, keďže v dobe, keď sa sem sťahovala, nebol jej príjem zrovna najvyšší. Ale kompenzoval jej to malý park, ktorý bol neďaleko a ona v ňom bývala pravidelným návštevníkom. Medzi morom betónu to bola požehnaná zmena.

Noeus, ako veľmi neoriginálne pomenovali toto mesto ukryté za hrubými múrmi a silovým polom, bolo zhruba strednej veľkosti. Každý komplex dostal svoj jedinečný názov a tiež mali rôznu kapacitu. Ich pracovný názov však znel „Archa" a pridané číslo napríklad – Archa01, Archa02... Dalo sa v nich nájsť zastúpenie skoro všetkých národností. Aby spolu mohli komunikovať vytvorili si ľudia obecný jazyk, ktorý museli všetci ovládať. No i napriek tomu bolo bežným javom, že sa hlavne postarší obyvatelia spolu rozprávali rodnou rečou.

Úspešne potlačili chudobu, takže nikto nezostal bez práce alebo strechy nad hlavou. No stále sa rozdeľovali na bohatých a chudobných, toho sa zbaviť nedokázali. Tí menej majetní žili síce skromne, ale mohli si dovoliť všetko potrebné. Vo väčšine domácností mali vlastný automobil, ale už nie na benzín. Ten a podobné pohonné hmoty patrili minulosti kvôli škodlivým splodinám. Boli uzavretí v bubline, ako ju Amélia výstižne nazývala a to posledné, čo potrebovali bolo sa v nej udusiť.

Bublina alebo teda silové pole ich nielenže chránilo pred útokmi démonov ale aj vytváralo optimálne podmienky na život. Jednoducho povedané – simulovalo počasie. Striedali sa ročné obdobia, pri ktorých svietilo slnko, pršalo snežilo a všetko ako predtým. No nebolo to skutočné, akoby aj mohlo, keď počasie viac neriadila matka príroda, ale ľudia. Aj hviezdy, na ktoré sa večer pozerali boli len projekcia nie skutočnosť.

Komplexy im síce pomáhali prežiť, ale stali sa aj ich väzením, pretože aj zlatá klietka je stále len klietka. O to viac ju lákala predstava dostať sa z nej. Konečne vidieť všetky tie krásy tam vonku, o ktorých doteraz len čítala a tajne snila. Na život predtým si už príliš nespomínala, zostali jej len útržky rôznych spomienok spojené hlavne s otcom. On mal dostatok odvahy, aby sa zúčastnil bojov, za čo zaplatil vlastným životom. Práve preto chcela Amélia nasledovať jeho odkaz, len dúfala v šťastnejší koniec. To on ju priviedol k láske ku knihám, tak sa snažila pomáhať aspoň zo svojej maličkej kancelárie, ale teraz dostala šancu dokázať viac. Už jej stačilo len prekonať vlastný strach z neúspechu a prípadnej smrti.

Zaparkovala na svojom vyhradenom mieste a ponáhľala sa domov. Hneď ako otvorila vchodové dvere bolo počuť Kvída ako sa raduje z príchodu paničky. Bývala na druhom poschodí a hoci v budove bol výťah, dávala prednosť schodom. Po tom ako sa v ňom na pár hodín zasekla mala z výťahov panický strach. Nenápadným šepotom sa snažila utíšiť toho nezbedníka, aby prestal robiť hluk skôr, než sa príde sťažovať susedka.

Na to ale bolo neskoro, tá ju už netrpezlivo očakávala na prvom poschodí, kde bývala. Z jej výrazu bolo zrejmé, že je poriadne naštvaná. „Amélia, musí to tvoje psisko vyvádzať každý deň?!" Začala pani Abrahámová bez pozdravu.

A ten tvoj?! Pomyslela si v duchu no nahlas sa opýtať neodvážila pretože sa nechcela opäť hádať, už to spolu preberali mnohokrát. Nepríjemná postaršia pani si vždy našla nejaký dôvod k sťažnostiam, stačilo dýchať príliš nahlas a problém bol na svete. „Prepáčte, ponáhľam sa," odpovedala rezignovane a skutočne pridala do kroku.

Počula ešte niečo o rozmaznaných deckách a smradľavých psoch. No nevenovala tomu pozornosť, toto už bola obohraná pieseň. Pani Abrahámová neznáša jej psa. Začalo to asi tým, že inak hravý Kvído sa pokúšal zožrať jej čivavu. Úprimne sa mu veľmi nečudovala, bola to príšerne uštekaná potvora, ktorá nič iné ani nerobila. Mala taký ten nezameniteľný piskľavý štekot, čo trhá ušné bubienky.

Otvorila dvere do svojho bytu a ihneď sa na ňu vrhol malý záškodník. Nedal pokoj pokým sa s ním poriadne neprivítala a nepodplatila ho mňamkou. Naoko sa rozčuľovala nad jeho otravnosťou, ale v skutočnosti ho zbožňovala a užívala si jeho pozornosť. Na Kvída sa dalo spoľahnúť, že ju nikdy nezradí ani neopustí. To sa nedalo povedať o ľudoch v jej živote, ktorí prichádzali a zase odchádzali.

Po bežnej rutine so sprchou a jedlom sa pobrala svojho miláčika vyvenčiť. Buldoček vonku veselo pobehoval a poskakoval, snažil sa ochutnať všetko v jeho dosahu nehľadiac na to, či je to vhodné k požitiu alebo nie. Nahlas ho hrešila, bol ako bezodný vysávač nič mu neuniklo. Tiež sa vyváľal všade kde sa dalo a celkovo sa správal ako prasiatko. Takže donedávna bielo-čierny Kvído sa zmenil na hnedú guču blata s očami.

Príroda sa konečne po dlhom spánku prebúdzala k životu. Tráva ozelenela, aj okolité stromy a kríky, tak ako to bežne býva na jar. Vzduch sa oteplil a prinášal svieže vône prvých kvetov. Bublina efektívne simulovala hrejivé slnečné lúče a pomáhala tým rastlinám bujne rásť.

No bohužiaľ, dni boli stále krátke a rýchlo sa začalo stmievať, čo ich prinútilo k návratu domov. Amélia mala stále našponované nervy z rána, takže po ceste ju sprevádzal nepríjemný pocit, že ju niekto sleduje. V každom tieni videla možného útočníka a pri každom zašustení listov vo vetre sebou trhla alebo nadskočila. Aj inak kľudný Kvído zrejme vycítil z paničky nervozitu, tak sa vrtel a šklbal vôdzkou.