Havran a ruža
„Asi sme sa stratili." Povedalo so strachom v hlase mladé dievča. Jej meno bolo Fiore. Bola oblečená v šatách, na ktorých sa vynímali červené ruže, jej najobľúbenejšie kvety. Jemné, zlatisté vlasy jej dopadali na chrbát a oči, sťa dva čokoládové bonbóny sa upierali na jej milého.
„Nemaj strach. Ja niečo vymyslím." Ubezpečoval ju chlapec, len o pár rokov starší od nej. Dievčaťu sa však naďalej strach zahryzával do kostí a neutíchajúca neistota jej nedovoľovala poriadne sa nadýchnuť.
Z temných mrakov začali padať dažďové kvapky. Kráčali ešte dlho, mĺkvym lesom sa ozývali len ich kroky. Zrazu chlapec zahliadol akýsi dom a vybral sa k nemu. Domnieval sa, že tam budú ľudia, ktorý im poradia, akým smerom sa vydať ďalej.
Príbytok vyzeral staro, na jeho streche sedelo pár čiernych havranov. Hostí sledovali tmavými očami a občas si načechrali ich nádherné perie.
Mladík zaklopal na dvere. Odpoveďou mu bolo však len ticho. Keď ani na druhý, ani na tretí krát nikto neotváral, stlačil kľučku a na jeho počudovanie bolo otvorené. Vošiel dnu. Dievča chvíľu váhalo, no napokon ho nasledovalo.
Vstúpili do drobnej predsiene. Vyzeralo to tak, akoby sem už dlho nikto nezablúdil. Pred párom sa nachádzali ešte jedny dvere. Keď ich otvorili, nestačili sa čudovať. Čakali malú, zastaralú miestnosť, no izba bola obrovská, akoby sa v okamihu, čo do nej vošli zväčšila.
Na okná stále dopadali dažďové kvapky a vytvárali tak zvláštnu symfóniu. Na stoloch i policiach sa nachádzali rôzne mince, drahé kamene, šperky i obrazy.
„Vezmi si iba to, čo je pre teba najcennejšie." Ozval sa v chlapcovej hlave hlas. Nervózne sa obzrel okolo seba, no nikoho, okrem svojej priateľky nevidel. To sa mi určite len zazdalo, pomyslel si. Túto chatrč už desiatky, možno i stovky rokov nikto nenavštívil, komu by tie cennosti chýbali?
A tak začal zbierať čo najviac peňazí, drahých kameňov a dával si ich do vreciek, alebo do kapsy. Chcel toho vziať čo najviac. Nevnímal Fiore, ktorá ho od toho odhovárala. Zrazu videl len bohatstvo a to, že sa konečne budú mať dobre. Nič im nebude chýbať.
Spokojne si povzdychol a namieril si to von z izbice. Fiore šla v tichosti za ním. Ovládol ju zlý pocit, no radšej mlčala.
Chlapec vyšiel z chatrče, obzrel sa, no dievčinu nikde nevidel. „Fiore!" zavolal na ňu a rozhliadol sa. Znovu vstúpil do domu, no nikde ju nenašiel.
Bol bezmocný a všetka jeho nádej sa roztrieštila, ako hrad z piesku, na ktorý zaútočili nespútané vlny mora. Prosil, kričal, no bolo to márne. Nedošlo mu, že peniaze a drahokamy nie sú to najcennejšie, čo človek môže mať. Ani on sa domov už nikdy nevrátil. Nik nevie, čo sa s ním stalo.
Dom, kde žila Fiore sa zbúral a na jeho mieste vyrástla nová stavba. Záhon nádherných ruží, ktorý jej patril, zostal však na svojom mieste a každý rok tam tunajší obyvatelia chodia sadiť nové ruže, ktoré sú vraj neobyčajne krásne a ich vôňa je cítiť na metre ďaleko.
„Vypadni!" zvrieskol nahnevaný štyridsiatnik na havrana, ktorý sa neustále okolo neho obšmietal. Nestránil sa jeho rodiny, naopak. Často prišiel aj celkom blízko k nim a obzeral si všetko naokolo. „Človek sa ešte len prisťahuje a už ho niekto otravuje." Zašomral a ďalej pokračoval v práci.
„Však ho nechaj, oci." Zaprotestovalo asi šestnásťročné dievča.
Niektorý ľudia tvrdia, že havrany sú spojením medzi svetom živých a mŕtvych, alebo sú to mŕtve duše ľudí. Niečo na tom musí biť, aspoň to si myslí dievča. Často to tajomné, no i krásne stvorenie vídavala z okna.
To, že v noci havran poletuje okolo ruží a potichu kráka: „Fiorrre, Fiorrre, kde si?" však nehodlá nikomu povedať. Akurát by ju vysmiali alebo vyhlásili za blázna. Jedna otázka jej však stále blúdi mysľou.
„Kto je, krucinál, Fiore?"
Máme tu prvú poviedku do súťaže od Nelssie-G
