Hockey sis (SK)

2.- Vianoce sú zas, práve tu a práve teraz

Vošla som do bytu. Vyzula sa a vyzliekla si vetrovku. Mama ukladala taniere na stôl. "Čau mami. Potrebuješ pomôcť?" spýtala som sa. "Ne, díki." Fajn, tak idem do izby. Zastavila som sa však pri stole. Boli na ňom tri taniere. Zatvárila som sa nechápavo a zrazu som zbadala ako ku mne niekto kráča. "Ocííí, ty si prišiel. Lúbim ťa." nadšená som sa mu hodila okolo krku. Do očí sa mi až nahrnuli slzy, taká som bola šťastná že prišiel. Sadli sme si na gauč a pozerali nejaké pridrbané vianočné rozprávky. Teda ocino pozeral, ja som prezerala instagram. 

Môjmu otcovi stačí päť minút ticha. Potom začne hučať o škole a známkach a vyhrotí to až do štádia, keď buchnem dverami, pretože odmietam počúvať staré obohrané "Nevyťahuj sa tým, že si Maťova sestra."

Odbilo 18:00 a my traja sme sa pustili do večere. Každým rokom je tuším lepšia. Večne vyčkávam tristo hodín, kým všetci dojedia. Potom sa strmhlav vrhám na darčeky. Nikdy ma nečakajú pod stromčekom. Naša tradícia. Ukrývaj ich ako dlho to zvládneš. Sadla som si do tureckého sedu ku stromčeku a čakala. Ocino mi podaroval nové krasokorčule. Môj Kráľ. Rok čo rok ma stále má čím obdariť. Vtipy ako- Chcela si kanady ?- si neodpustil. A moja mamina mi splnila môj najväčší sen. Bol to len zdrap papiera. Ale v tom sa uvádzalo, že som majiteľka koňa. Môj život mal zrazu význam. A splnila to aj Petre, aj keď tá po koňovi netúžila tak ako ja. Martin mi po ocinovi poslal chlpaté prekvapenie. "Bože to je také zlaté." Po 17 rokoch mám konečne psa. Psa, nie meno preňho. Malé šteňa, Zlatého retrivera. 

"No čo mojko ?" zdvihla mi Petra.

"Mojko čo robíš ? O také dve hoďky dojdi k nám. Mám pre teba brutálny darček."

"Okej... ale ja pre teba nemám nič."

"Ale naser si!" začali sme sa smiať.

"Ani pre tvojich rodičov."

"To nevadí. Ja som im darčeky dala a oni sú radi, že majú teba."

"Okej. Budem tam. Pa sis."