Továreň na umenie

„Zdravím, poďte ďalej," vo dverách sa objavil mladý muž, v značkovom obleku s ulízanými vlasmi. Konečne sa dočkal dlho očakávaného opravára. Každá minúta, zbytočného čakania, ho stála nemalé peniaze.

„Dobrý deň," slušne sa odzdravil opravár a zodvihol svoj vak s náradím. Vošiel do schátranej továrne cez obrovské kovové vráta. Ohromila ho výška stropu, akoby zabudli pri stavbe dokončiť niekoľko podlaží a priestor zostal otvorený. Dnu sa vznášal horúci letný opar.

Len pár slnečným lúčom sa podarilo prekľučkovať cez nánosy prachu prekrývajúce staré okná. Opravárove oči si museli chvíľu zvykať na prítmie.

„Nasledujte ma," muž kývol opravárovi ľavou rukou, na ktorej sa vynímali zlaté rolexy, „ja sa volám Timotej Krutský, ale všetci ma volajú Tim."

„Ja som Zdeno. Ak sa niečo pokazí, je tu opravár Zdeno. On to určite napraví tak si zapamätaj toto meno," zarecitoval z pamäti vetu, ktorou mal potlačené vizitky.

„Pekný slogan, venujete sa poézii?" s pohŕdavým úsmevom si premeral tučného opravára, ktorému už začínala šedivieť brada.

„Nie to vymyslela moja vnučka, na budúci rok ide do školy, je veľmi šikovná," pochválil sa Zdeno. „Aký je vlastne problém s tou kosačkou? Do telefónu ste boli veľmi stručný."

„Hneď vám to ukážem len je to na druhej strane," ukázal k dverám ktoré boli oproti ohromujúcej miestnosti ako vchod do myšacej nory.

„Do pekla, táto chôdza ma raz zabije. Rozmýšľal som, že si sem kúpim také to golfové autíčko," Tim pridal do kroku.

„Ale viete, ak je to nejaký problém, pri ktorom treba vymeniť celú súčiastku, som tu zbytočne. Potom s tým musíte ísť do servisu."

„Nevraví váš slogan niečo iné?"

„Som opravár nie kúzelník."

„Dobre, pozrite, v skutočnosti nejde o kosačku."

„A o čo?"

„Máme tu rozbehnutý menší biznis s obrazmi, a jeden zo strojov sa nám pokazil."

„Ale ja sa nevyznám v obrazoch, nikdy som nebol ani len v galérii," nechápavo sa ohradil Zdeno.

„To je v poriadku, stačí len aby ste nahodili jeden zo strojov ktorý sa zasekol. Normálne by som vás nevolal ale môj obchodný partner, ktorý má na starosti tie stroje, je na dovolenke a nechal ma tu s tým samého. Ja nemám ani poňatia čo s tým robiť. Zostrojil to úplne sám, takže sa v tom vyzná asi len on."

„Mohol by som sa s ním spojiť? Ak by som mal nejaké otázky?"

„Neviem sa mu dovolať. Ale jeho k tomu nepotrebujete, vy to zvládnete aj sám."

„O tom pochybujem."

„Ešte ani poriadne neviete o čo sa jedná," Tim otvoril dvere od miestnosti na konci továrne. Vstúpili do vnútra.

V miestnosti stáli tri obrovské stroje. Okrem toho prostredného nepretržite hučali a syčali. Bola to spleť trubíc a koliesok v plechovom tele. Ale nepripomínali normálne továrenské stroje. Boli pooblievané akoby sa na ne vysypal perečník z fixkami. Zašpinili sa vždy pri manipulácii alebo pri dopĺňaní nových farieb. Jedna farba prekrývala ďalšiu a vytvárali tak hravé kombinácie.

„Fíha," Zdeno sa dotkol stroja aby skontroloval či sú farby zaschnuté, „niečo podobné som ešte nevidel."

„Hej, Mišo je grambľavý, zakaždým niečo vyleje."