,, Ja sa len snažím nájsť svoje stratené spomienky... ''
,, Neviem akú taktiku ,,hľadania'' máš, ale v mojich nohaviach ich rozhodne nenájdeš. ''
***
Mladá Mia utrpela v minulosti úraz hlavy, ktorý spôsobil, že stratila väčšinu jej spomienok. Vydá s...
Moja predstava hlavnej hrdinky- teda ,,Mia" -vyššie na obrázku.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Šťastnú cestu! A vďaka za vašu kúpu!"
Posledná z vecí na mojom zozname: ,,Začiatok nového života", bola splnená. Kúpila som si auto. Ak sa teda ojazdený šrot s hrdzavým povrchom a potrhanými sedadlami, dá nazvať auto. Niekde však začať musím.
Stratila som pamäť, keď som mala dvadsať rokov. Nestratila som ju celkovo, stále si pamätám ako som šla prvýkrát na základnú školu, alebo ako som ako päť ročná z trucu otrhávala mamine kvety na dvore.
Pamätám si základnú školu, pamätám si aj môj prechod do puberty.
Kde však nastal sek, je obdobie môjho stredoškolského života. Ako šestnásť ročná som sa rozhodla ísť na internát, študovať a osamostatniť sa. To, čo sa dialo medzi mojimi šestnástimi až dvadsiatimi rokmi života, si nepamätám. Viem len, čo mi bolo povedané rodičmi. Vraj som sa rada vzpierala a rada porušovala pravidlá, či už mojich rodičov alebo tie v škole. Známky podľa mojich vysvedčení neboli zlé, no v správaní som neexcelovala.
Bolo mi taktiež povedané, že od mojej dospelosti, teda osemnástich rokov, som sa doma skoro vôbec neukazovala, neozývala sa rodičom a žila si svoj život na internáte. Keďže som sa s rodičmi nestýkala, nič o mne nevedeli, nevedeli mi taktiež povedať nič o mojom bývalom živote. Nepoznali mojich priateľov, známych ani moje vtedajšie lásky.
Takže v skratke, môj život je pre mňa záhada. Som stratená vo vlastnej hlave.
Takže som sa rozhodla začať konať. Po spamätaní sa z nehody, čo mi trvalo 5 rokov, som odišla opäť z môjho rodičovského domu. Dvadsať päť ročná ja, hľadajúca samú seba vo veľkom Londýne- presnejšie v časti Newham.
Newham je pravdepodobne najchudobnejšia časť Londýna. Prečo som sa rozhodla ísť sem? Odpoveď je jednoduchá. Nemám peniaze. Rodičia mi síce dali nejaké tie úspory na môj nový začiatok, ale to málo čo mám, mi vystačí akurát tak na základné ľudské potreby a predplatenie si nájmu v malom, smradľavom byte, ktorý sa mi podarilo zohnať. Byt bola prvá vec na mojom zozname. Ďalej bola práca. A čo už len dievča, ktoré si nepamätá celú strednú školu, môže robiť?
Čašníčka.
Jediná moja možnosť ako prežiť. Podľa mojej matky je to nevhodná práca pre niekoho s tak kvalitnou školou, akú som absolvovala ja, ale v mojom prípade nie je iná možnosť.
Poslednou vecou na zozname bolo auto. Dopravovať sa do práce nejako musím a dosť, čo bývam v smradľavom byte, voziť sa ešte smradľavejšou hromadnou dopravou, dve hodiny pred začiatkom môjho pracovného času, nebolo príjemné.
Môj nový život sa môže naplno začať.
***
,,Ale kráska, prečo taká krásna blondínka ako ty, otŕča svoju ritku v tak hnusnej ulici, ako je táto?" počula som za sebou podnapitý hlas staršieho muža popri tom ako som prechádzala od auta, do budovy -teda domov.
