Azyl ✔

12ǂ Wanderers and the Journey to the North

Media: Jessamine Foster

Wanderers and the Journey to the North

Od ich úteku z Asterlingu prešlo už päť dní a ani jeden z nich sa nezaobišiel bez toho, aby Tobias nepremýšľal nad tým, či by sa predsa len nemali vrátiť a skontrolovať, či je Jessamine s rodičmi v poriadku. Rád by sa vrátil, ale podľa slov Ženy v bielom to nebolo možné. Solomon to napriek tomu niekoľkokrát navrhol a nie raz sa ohľadom toho pochytili.

Ani tento Solomonov pokus o návrat nebol výnimkou.

„Pozri, Lovci z Aldevaru už z Asterlingu istotne odišli. Takže tu vôbec nejde o otázku mojej bezpečnosti," začal. „Ale čo ak sa ostatní niekde skrývajú a potrebujú pomoc? Mali by sme sa uistiť, že nie sú ranení a že sa dostali do bezpečia."

„Nie," odpovedal mu rovnako rázne ako mnohokrát predtým a ďalej kráčal lesnou krajinou, ktorú zakrýval zatiaľ jemnou vrstvou snehu. Čím viac na sever pôjdu, tým budú podmienky horšie a ich zásoby menšie.

Prešli už troma mestami a hneď v prvom si snažili kúpiť čosi pod zub a jedlo na cestu. Neúspešne. Miestni sa obávali toho, že sami budú mať málo potravy na blížiacu sa zimu a  odmietali sa deliť s cudzincami. Šťastie mali až v druhom meste a v treťom cítili, že by tiež nepochodili. Ak sa vrátia, dokážu potom prejsť potrebný úsek cesty bez toho, aby padli hladom? Nešlo len o slová nadpozemskej ženy. Pud sebazáchovy ho hnal vpred rovnakou mierou.

Samozrejme, že Tobias chcel tiež zistiť, či je jeho rodina v poriadku. Túžil po tom viac než po hocičom inom. Ale tak ako Solomonovi jeho vnútorný inštinkt hovoril, kto v sebe nesie zlo, ten Tobiasov mu našepkával, aby pokračovali v ceste.

„To snáď nemyslíš vážne?!" Solomon zastavil. Tobias prešiel ešte pár krokov a následne zastal i on. Naštvane si vydýchol, spomedzi pier mu vyšla para, a otočil sa k svojmu priateľovi. „Zasa sa odmietaš vrátiť?!" rozhodil rukami.

„Nemôžem uveriť, že si naozaj myslíš, že zmením názor. A hlavne, keď sme čoraz ďalej od Asterlingu! Nevrátime sa. Nemôžeme! Riešili sme to niekoľkokrát a niekoľkokrát som ti povedal, že musíme pokračovať."

„Len preto, že nám to povedala akási zvláštna žena!"

„Pozri," podišiel k nemu bližšie a už mu dochádzala trpezlivosť, „táto žena nebola obyčajná, na tom sme sa zhodli takmer okamžite. Podľa mňa nebola ani ľudská. Po zistení, že Lovci u Aldevaru sú skutoční, nemám problém veriť, že i iné mýty sa pohybujú medzi nami. Keby tu bol William, zrejme by ti vedel povedať, čo za bytosť to bola. V každom prípade vedela, kto sme. Vedela o kliatbe. A ja jej verím. Verím tomu, že by sme ostatných ohrozili, ak by sme sa ich pokúsili zachrániť – bez ohľadu na to, či nám je V'alak v pätách, alebo nie. Dozvieme sa, čo sa stalo s ostatnými. Bolí ma rovnako ako teba, že sme ich museli opustiť, no niečo mi hovorí, že sa nedalo konať inak."

„Dobre, tak teda pokračujme," povedal Solomon. Tobias ho však poznal pridobre na to, aby vedel, čo znamená tón, akým to povedal. Nechcel pokračovať, nebol zmierený s tým, čo zanecháva za sebou. „Ale povedz mi: kedy ich chceš hľadať? Predtým alebo potom, ako sa dostaneme do Nythie a zničíme moju kliatbu? Predtým alebo potom, čo ma V'alak nájde?"

„Ja naozaj neviem!" skríkol Tobias frustrovane. „Veď ani len netušíme, kde je Nythia. Nemáme ani poňatia, kadiaľ sa vydali Lovci! Ja len navrhujem, aby sme našli toho chlapíka, čo sa vyzná v magických predmetoch a vie nás dostať do Nythie. Až zistíme, ako dlho by to trvalo a čo všetko by to obnášalo, tak sa rozhodneme, čo urobíme skôr. Bez toho je ťažké o niečom takom diskutovať."