Silent Soldier ✔️

7. Spomienky

~~~~

Obzrela sa späť za seba, či ju niekto náhodou nesleduje. Chodba bola prázdna ako pred tým. Potichu sa prikrčila ku stene a započúvala sa do rozhovoru mužov za rohom. Vďaka jej výcviku sa dostala zo svojej cely a mohla zistiť, kde sa to vlastne nachádza.

Z rozhovoru sa snažila vydedukovať, čo najviac. Sem tam nakukla za roh, či sa náhodou nepohli k nej. Naraz sa však spustili alarmy. Na chodbách sa začali ozývať hlasné kroky bežiacich agentov. Sarah sa začala zmätene obzerať. Čakala s kadiaľ sa objavia. Keď sa vrátila pohľadom na dvoch mužov, všimol si ju doktor.

Muž v sivom obleku sa tiež pozrel tým smerom a naskytol sa mu pohľad na vydesené modré oči, vykukujúce spoza rohu. Niečo naštvane povedal do vysielačky na stole a rýchlim krokom sa začal približovať k Sarah. Ona na nič nečakala a rozbehla sa do útrob budovy.

Nevedela kam beží, pretože každá chodba vyzerala úplne rovnako. Aj keď nemala šancu a vedela, že ju čoskoro dostanú, snažila sa. Minimálnu šancu jej prekazili agenti, ktorí sa zjavili pred ňou. Otočila sa a chcela sa vrátiť, ale druhú stranu chodby jej už zaterasili. Vystrašene pohľadom preskakovala z jednej skupinky agentov na druhú. Bola v pasci. Naraz sa za ňou ozval výstrel a do nohy ju niečo zasiahlo. Nebol to náboj, pretože sa z toho pustila elektrina a Sarah spadla na zem v kŕčoch.

Ale vtedy sa akoby spomalil čas. Triasla sa tam snáď večnosť a stále viac a viac počula, ako niekto búši na dvere volajúc jej meno.

~~~~

Kým sa stihla prebrať zo sna, dvaja agenti ju už vliekli po chodbách. Podľa ticha sa dalo povedať, že je hlboká noc. Vo výťahu sa už Ness postavila na nohy a ospalo sa snažila zistiť, kde to je. Párkrát zažmurkala a vyrovnala sa. Vtedy ju agenti pustili, boli si istý, že už pôjde po svojich. Ness iba unavene zívla a čakala, kým sa otvoria dvere výťahu. Síce nevedela kam ide, ale to jej bolo jedno. Ak by sa vzpierala, tak by si ešte prihoršila a to nechcela. Proste len spolupracovala.

O chvíľu sa dvere otvorili a spolu s agentmi vyšla von. Vážne nevedela kam idú, tak sa pri každej chodbe spomalila, či náhodou neodbočujú. Za to si vyslúžila niekoľko rán do rebier. Agenti s ňou už nemali trpezlivosť, vzali ju pod ramená a ťahali za sebou.

Vošli do nejakých starých drevených dverí, na ktoré si Ness vôbec nespomínala. Niečo jej to pripomínalo, nechcela sa pýtať. V strede miestnosti bolo staré drevené kreslo. Ness si doň automaticky sadla a čakala, čo sa bude diať.

,,Dobre, začnite," rozkázal holohlavý doktor, asi v strednom veku. Ness postrčili, aby sa oprela a ruky a nohy jej zovreli ťažké putá, ktoré boli súčasťou kresla. Začala rýchlejšie dýchať a čakala, kým jej dajú niečo do úst. Nestalo sa tak. Namiesto toho sa rozozvučil zvuk vŕtačky.

Nechápavo začala behať očami po celej miestnosti. Zahliadla iba doktora, ktorý sa k nej blížil s vŕtačkou a začína je vŕtať niečo v jej obojku. O chvíľu ucítila ako stisk obojku povolil a doktor ho zobral do rúk a odložil na stôl. Ness začala snáď ešte rýchlejšie dýchať. Nakoniec povolili všetky putá.

,,Nie je sa čoho báť, Silent Soldier," zasyčal ten hlavný doktor pokojne. Ness to moc neupokojilo. ,,Môžeš sa vrátiť do svojej izby, ale žiadne pokusy," dodal so smiechom a pohrozil prstom.

Ness sa neisto postavila a s dvomi agentmi odišla. Po ceste mala stále dlane zatnuté v päste a každú chvíľu sa cez plece pozrela na agentov, či náhodou nemajú niečo za lubom. Tí vyzerali stále len ako doprovod. Stále si nebola istá.

Potom ju zamkli vo svojej cele a odišli. Blondínka zostala len stáť, nevediac sa rozhodnúť, či si ísť ľahnúť a spať ďalej. Alebo si sadnúť na zem a čakať, kým príde ráno, aby mohla ísť za Buckym. Keby to bol sen, tak sa z neho už prebudí. Neverila tomu. Nuž, nemala inú možnosť... Spať sa jej už nechcelo a veľa vecí tu robiť nemohla.