Nemorálny príbeh morálneho brata

***

Ako každé ráno som zobudil sestru, ako každé ráno sa na mňa zvalila a ako každé ráno sme sa súrodenecky pochytili. Taktiež ako každé ráno sme vykonali rannú hygienu a ako každé ráno sa išli prebehnúť. Niekto behá kvôli zdraviu, no pre niekoho môže byť dôvodom neznesiteľná nuda. Endorfíny prúdia žilami a ja sa cítim oveľa slobodnejší. Sestra tiež vyzerá šťastná a plná eufórie. Zdá sa, že endorfíny pôsobia ako ópium pre telo. Nebolo by pekné ak by každý dostával svoju dennú dávku ópia? Všetci by boli šťastní a problémy by spľasli ako žuvačková bublina. Všetko má svoj koniec a dôkazom toho je aj koniec behu, endorfínov, voľnosti. Každý z nás má svoje poslanie, zmysel pre ktorý existuje a predurčenú cestu po ktorej by mal kráčať. Či som už našiel moju cestu? Neviem. Aký je to zmysel? Čo ma núti každé ráno vstať, zobudiť sestru, trpieť jej výkyvy a behať? To tiež neviem. Jednoducho to tak je. Odkedy? Odkedy mi pamäť siaha. Bol som malý keď sa začal tento každodenný kolotoč? Asi áno. Z myšlienok ma vytrhlo mnoho mojich susedov búšiacich na dvere a steny môjho obydlia. Kde sa podela moja sestra? Zrejme zablúdila. Nemôžem sa ani pohnúť a zo všetkých strán sa ma mňa tlačia iný. Nevidím sestru. Skúsim sa pomedzi nich predrať a nájsť ju. Má takú malú škvrnku pri ľavom oku po mame a preto ju vždy dobre rozpoznám, no teraz ju nikde nevidím a tak sa deriem davom stále ďalej a kričím jej meno. Tuším sa niečo deje. Dvere sa otvárajú a ja cítim ako ma niečie ruky ťahajú naspäť, no ja stále hľadám sestru a snažím sa vymaniť zo zovretia. Možno ju našli a snažia sa mi pomôcť, preblesne mi hlavou a tak sa nechám stiahnuť rukami nazad. Ťahajú ma von z toho šialenstva a ja si vydychujem. Teším sa, ako ju konečne ju uvidím a môžem jej povedať ako mi chýbala. Privedú ma do miestnosti s čudným zápachom a šerom. Sú dvaja a prvý druhému hovorí: ,,Ešte som tu nevidel nikoho takého vytešeného.“ Dopovie a usmeje sa mojím smerom, zatiaľ čo druhý berie do ruky nejaký predmet, ktorý kvôli nedostatku svetla nemám šancu zahliadnuť, vkladá do neho menši predmet a odpovedá: ,,No uvidíme koľko mu to vydrží.“ Podíde ku mne a niečo mi ukazuje no ja to nevidím lebo mi to dal príliš blízko očí. Bude to pomôcka k nájdeniu sestry? Bude to odmena za to že som tu vraj najveselší? V zápätí sa ozve rana silná ako výstrel z kanóna a ja cítim neskutočný tlak a bolesť na čele. Padám na zem a posledné čo počujem je ako druhý prvému hovorí: ,,Tak tomuto môžeme na obal napísať: neskutočne vysmiata fašírka.“