Čierny oblek, srdce chladné ako zem, prihovára sa ti cez tvoj sen.
Premení v pľúcach vzduch na čierny hlien, nedovolí ani nádych len.
Ťahá z teba život vlastný, byť pliagou mu je pocit vlastný.
Saje silu, saje z teba von, nedá byť ti človekom.
Boj tvoj márny je, len snaha čo na zúfalstvo hneď sa mení.
To havran čo kráľom temna je, dušu tvoju v šedý prach zmení.
V diere času nejasné svetlo, čo i len malú bodku, vidíš matne.
Len sa neteš to len kráľ, nádej ti chce vziať zas, ako je mu vlastné.
Zraziť ťa zas a zas na kolená a tvoju dušu trápiť.
Za chvíľu už dokonané jest, podarilo sa mu tvoje vnútro zabiť.
