Tajomstvá tých druhých

Prológ

Dnes vám ponúkam trochu pre mňa netypický príbeh - nie je to YA :-D Ale v hlave ho nosím už veľmi dlho a tak trochu ma láka vyskúšať si aj thriller, takže všetkým, ktorých to neodradí, želám príjemné čítanie :-)

S láskou, 

Vaša Les :-)

---

Traja ľudia dokážu udržať tajomstvo, ak sú dvaja z nich mŕtvi.

Benjamin Franklin

―

Ľudia, ktorí prežili traumatickú udalosť, často tvrdia, že si z toho dňa pamätajú každý detail. Maličkosti, ako pesničku, ktorá im hrala pri raňajkách v rádiu, alebo nálepku na nárazníku auta, ktoré zrazilo ich dieťa.

Hoci som sa na to miesto vrátila mnohokrát – v mysli, aj doslova – nespomínam si, čo som mala vtedy oblečené, ani na Lenkin účes. Netuším, či bola obloha jasná alebo sa po nej prevaľovali drobné oblaky, ktorým otec vravieval boží trus. Zato aj po takmer tridsiatich rokoch sa mi vybavuje prenikavá zvučka zmrzlinárskej dodávky Family Frost a chuť vanilkového nanuku rozpúšťajúceho sa na jazyku.

Sedeli sme s Lenkou pri zákrute na múriku vedľa pomníka obetí Druhej svetovej vojny a čakali na jej mamu, kým v mliekarni vystojí rad. Z výčapu na druhej strane cesty vyšli Lukáš Špindl a Zdenko Drotár. V rukách niesli sklené fľaše so žltou limonádou. Zastali na chodníku a poobzerali sa, kde by sa mohli zložiť. Nechcelo sa im chodiť ďaleko, pretože fľaše boli zálohované a museli ich vrátiť. V tieni stromu pred výčapom posedával dedinský ožran Vincek. Zostával už len múrik. Zamierili k nám.

„Poďme preč," potiahla ma Lenka za ruku.

„Boli sme tu prvé," odula som spodnú peru a ani sa nepohla. Prikryla som jej dlaň svojou a pritisla ju o múrik tak silno, až sa jej do kože zaryli drobné vystúpené kamienky. Lenka zjojkla od bolesti.

„Zmiznite, sopľane," zhúkol Zdenko, keď podišiel k nám. Díval sa na mňa jasnomodrými očami, ktorých dúhovky boli také svetlé, až takmer splývali s bielkami. Nepáčila sa mi ani jeho široká pehavá tvár a červenkasté vlasy.

„Prečo by sme mali?" zdvihla som k nemu hlavu.

S úškrnom sa k nám naklonil.

„Počul som, že máte malé mačence," žmurkol jedným belasým okom na Lenku.

O Zdenkovi sa v škole hovorilo, že ich rád topí, sotva sa ich mačka okotí.

Lenka stuhla. Obidve sme pozreli na Lukáša, hľadali u neho istotu. Býval na našej ulici, a hoci bol starší, nikdy nám nerobil zle ako iní chalani.

Zdenko sa k nemu tiež obrátil. Naklonil hlavu na bok, prižmúril oči a priložil si dva prsty k ústam, ako keby si potiahol z cigarety. Lukáš pevnejšie zovrel ruku okolo fľaše.

„Choďte," povedal.

Urazene som odhodila drevenú paličku od nanuku, ktorý som chvíľu predtým dojedla.

„Fajn, aj tak mám chuť ešte na jeden," zoskočila som a potiahla Lenku so sebou k zmrzlinárskemu autu.

Možno by sa nič nebolo stalo, keby nás z toho múrika nevyhnali. Alebo keby sa Lenka tak dlho nerozhodovala medzi jahodovou a čokoládovou príchuťou. A možno za to môžem ja, pretože sa mi zo spotenej dlane vyšmykli drobné haliere, ktoré mi predavač podal spolu s nanukom, a rozkotúľali sa po prašnom chodníku. Keby som ich nebola zbierala, šofér dodávky mohol dávno vycúvať na cestu a odísť predávať zmrzlinové rolády skôr, než sa spoza zákruty vynorila biela škodovka.

Nič z toho nevyzeralo ako vo filme. Nebo sa odrazu nezatiahlo. Neprepadol ma zlovestný pocit, že sa čosi chystá. Ani som nevidela udalosti ako v spomalenom zábere. Práve naopak, všetko sa dialo príliš rýchlo. Šofér dodávky netrpezlivo bubnoval po volante, pretože mi zbieranie trvalo akosi dlho. Možno preto nevidel v spätnom zrkadle druhé auto, lebo pozeral na mňa, či sa ešte stále motám pri zadnom nárazníku. Keď som konečne uhla, zaradil spiatočku a dupol na plyn. Začal cúvať do cesty. Spoza ostrej zákruty vyletela biela škoda. Vodič si všimol vychádzajúcu dodávku, ale nestihol pribrzdiť. Strhol volant, aby ju obehol.

Pamätám si škrípanie bŕzd, jačanie Lenkinej mamy, ktorá vyšla z mliekarne a jasnočervenú krv rýchlo vsakujúcu do rozpáleného asfaltu.

Vždy, keď niekde zavonia vanilka, spomeniem si na ten deň, na ľadový nanuk, slnko odrážajúce sa od mincí na chodníku a prepadne ma neurčitý pocit viny, že som pod kolesami toho auta mala skončiť ja.