Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•2•

|09.00 hod.|

Sedela som na posteli a pozerala sa von oknom na výhľad. V hlave sa mi neustále premietali spomienky zo včerajšieho večera. Ľudia v tíme sú neskutočne milí a veľmi zhovorčiví. S každým jedným som prehodila aspoň pár slov. Dokonca som oprášila svoju dobrú starú španielčinu. V hlave mi však vŕtal chalan, ktorého mi Mattia predstavil menom Sebastian. Usmieval sa na všetkých naokolo, ale jeho oči boli prázdne a smutné. Prehovoril iba vtedy ak mu niekto položil otázku.  Inak bol celú dobu zahľadený kamsi do neznáma.

Potriasla som hlavou do strán aby som zahnala myšlienky na včerajší večer. Postavila som sa a pre istotu som si v malej chodbe skontrolovala outfit.  Mala som oblečene pásikavé bodyčko na jedno rameno, sukňu a koženkovú bundu. K tomu celému som zvolila béžovú kabelku s bielymi nike botaskami. Urobila som si pre zrkadlo rýchlu fotku, ktorú som poslala rodičom. Neodpustila som si to a pridala som ju aj na instagram.

Telefón mi začal bzučať v rukách čo znamenalo čas vyraziť.  Vzala som ešte do ruky kartičku od izby a rýchlym krokom som išla k výťahu. Na moje prekvapenie do neho práve nastupoval druhý jazdec tímu Sebastian. Bez povolenia som sa votrela ku nemu a otočila som sa ku dverám.

"Slušní ľudia sa aspoň spýtajú či sa môžu zviesť"zahrmelo za mnou chrapľavým hlasom. Pootočila som hlavu ku nemu a premerala som si ho pohľadom.

"Slušní ľudia po druhých nezazerajú. Pokiaľ viem nepatrí ti tu tento výťah ani tento hotel. Takže som sa k tebe nasáčkovala ja ale mohol to byť ktokoľvek iný. "

"Niekoho iného prítomnosť by sa lepšie znášala." čo prosím? čo práve vyslovil z úst? Otočila som sa ku nemu celým telom, a i keď moja výška oproti nemu bola dosť nízka zastrašiť som sa nedala.

Prstim si ho štuchla do hrude. "Nepoznáš ma tak láskavo nehovor niečo o mojej prítomnosti jasné? Zato že ty si zatrpknutý mladý človek ja za to nemôžem! Ak sa budeš takto správať k ľudom tak sa budú aj oni k tebe správať. Nerob niečo čo by sa tebe samému neskôr nemuselo páčiť." znova som sa otočila dopredu a vlasy som si hodila dozadu.

Čo si tento človek o sebe myslí?

"Ne jugez pas un livre par sa couverture (Nesúď knihu podľa obalu) " francúzština sa ozvala výťahom, nad týmto výrokom som len pokrútila hlavou. Výťah konečne zastavil na prízemí a otvorili sa dvere.

"Ce ñ'est pas mon style. (to nie je môj štýl)" odpovedala som mu po francúzsky a vystúpila som z výťahu. Obzrela som sa cez rameno a videla som jeho výraz tváre. Bol prekvapený. To ma nesmierne potešilo.

"Ránko Mattia." usmiala som sa na Mattiu, ktorý postával vedľa recepcie.

"Neveril som, že ešte niekto iný okrem Sebastiana bude chodiť neskoro. Nabudúce ťa nechám napospas osudu milá Luna" nehovoril to nahnevane to bol základ. Z očí mi sršalo vzrušenie. Vzrušenie z toho, že konečne začínajú okruhy pre formula1.

"Poďme decká. Čaká nás veľa práce." ako povedal tak sa aj stalo. Všetci traja sme nastúpili do jeho auta. Ja a Sebastian dozadu, Mattia a Simon (to je jeden z mechanikov) dopredu. Po celú dobu sa pán nepríjemný tváril, že ma nevidí a ignoroval všetkých v aute.  Čo je na tebe? Čo sa stalo, že si ostal takýto?

Sebastian

Myslíte si, že neviem prečo doviedli to dievča? Chcú sa mi dostať do hlavy. Chcú aby som sa tváril vždy a všade šťastný. Aby som s nimi chodil po reštauráciach a nesedel iba na hotelovej izbe. To sa však nedá. Hlavou mi víria toľké veci, že sa s tým neviem vyrovnať. Večer pomaly nespím, pretože ma nočná mora prenasleduje od toho dňa.

Jedine miesto kde som šťastný je vo formule. Jediná ona ma dokáže spraviť šťastným. Tam zabúdam na všetko čo sa deje naokolo. To nebezpečenstvo ma poháňa dopredu. Ľudia v tíme mi vravia, vraj jazdím ako blázon. Rýchlo a nebezpečne. Bojím sa, že umriem? Nie, ak by som aj umrel bolo by to pri niečom čo nadovšetko milujem.

Stratil som sa v mojich myšlienkach a preto som nezaregistroval kedy to auto zastavilo. Najprv sme prešli cez kontrolu a neskôr autom Mattia zašiel až k depu. Tam sme všetci vysadli a ja som si to ihneď namieril do svojej šatne. Dal som si na uši slúchadla a vyvalil sa na gauč. Pred sebou som mal zavesenú svoju kombinézu, ktorú som hypnotizoval očami. Nakoniec som ich zavrel a nechal predstavivosť fungovať na plné obrátky.

Sedel som vo formule, na hlave prilbu a pred očami trať. Pozrel som sa hore na semafôr. Prvá červená, druhá, tretia, štvrtá, piata... svetlá sa vypli a to je čas vyštartovať. Rútil som sa do prvej zákruty avšak niekto ma z mojej predstavy vyhodil. Bolo to dievča, ktoré nám bude za zadkom nieviem ako dlho. Strhol som sa a dal si dole sluchadlá.

"Čo tu akože robíš?" Posadil som sa a mračil som sa.

"Mattia mi povedal aby som prišla sem. Budem ti tu spríjemnovať chvíle."uškrnula sa na mňa. To dievča nie je normálne. Ale nenechám ju vyhrať.

"Kľudne tu ostaň."postavil som sa a cez hlavu si prevliekol tričko. Hodil som jej ho priamo do tváre a už som si rozopínal gate a vtedy sa postavila.

"Nepotrebujem vidieť tvoje telo tintítko"tričko, ktoré držala v ruke mi pritisla k mojej hrudi. Nie som tintítko!

"Túto hru vieme hrať obaja"akoby to skonštatovala a odišla z mojej šatne. Pozeral som na dvere pá sekúnd, kým som sa spamatal. Rýchlo som sa znovu obliekol a vyšiel som von.

"Už sme si mysleli, že nevyjdeš. Ideme pozrieť trať tak poď"kývol na mňa hlavou Mattia išiel som ku nim. Pred tréningom ideme zamapovať trasu. Aby sme vedeli, kde a aká ostrá zákruta nás čaká.

Po hodine a pól sme to prešli celé. Tá malá mrška sa stále na niečo pýtala a chalani z tímu jej veľmi radi odpovedali. Je to pre nich zmena. Predsa vyzerá byť ako krehké žieňa.

V kabíne som sa nakoniec prezliekol do kombinézy, do ucha dal slúchadlo, na hlavu natiahol kuklu. Do ruky som si vzal prilbu a vyšiel som z kabíny. Dievča si medzitým prezerali môj stroj. Dotýkala sa ho a mohol som počuť ako sa pýta čo na čo je.

Podišiel som ku nej a k Simonovi.

"Sebastian je to tréning, netlač moc na to. Zajtra je kvalifikácia a potrebujeme aby si odjel najlepší čas."pohľad som upriamil na Simona. Prikývol som na znak pochopenia a už som si dával prilbu, keď sa zrazu vedľa mňa ozval jej nežný hlas.

"Buď opatrný."skoro ju ani počuť nebolo, ale ja som to zachytil. Pozrel som sa ňu a pousmial sa.

"Budem"