†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

70. Opäť Pokope

„Kam ideš?” opýtala sa ma Lexi, keď som stála v čiernom oblečení a krvavo červeným plášťom okolo krku, rovno pri východe zo stanu. Momentálne sme sa nachádzali v nejakom lese, ktorý ako zvyčajne, netuším, ako sa volá.

„Na vzduch,” odpovedala som jednoducho. Musím povedať, že od kedy oni vedia pravdu o mne, rozprávali sa so mnou celkom odmerane. Hlavne prvé dni. Neviem, či mi stále neverili, alebo boli nahnevaný, ale nebol to príjemný pocit byť v spoločnosti, kde ste len vy a ľudia ktorý vám nedôverujú. Snažila som sa to prehrýzť. Mohlo byť a stále môže byť aj horšie.

Lexi mi už neodpovedala, a ja som vyšla von zo stanu, pred ktorým sedel Harry Potter. Stále sme tu boli len štyria, pretože Ronald sa stále nevrátil. Kto vie, či to má vôbec v pláne. A keď som tu aj ja, no neviem neviem.

Usmiala som sa na Harryho, na pozdrav a postavila sa na druhú stranu stanu. Mala som pocit, že im by tu bolo lepšie bezo mňa. Nemuseli byť v ostražení, či na nich nejako nezaútočím, alebo čo, len z dôvodu, že som ten kto Merlin žiaľ som. Mala som odísť spolu s rodinou a vykašľať sa na všetko. Na celú pomstu otca, a na celé pomáhanie Harrymu zničiť Voldemorta, a vrátiť sa až keď bude po všetkom.

Tak by sa zachoval zbabelec. A ty nie si zbabelec. Aspoň v to dúfam.

Asi máš pravdu, bola to hlúpa úvaha. 

Stála som ako stĺp s prekríženými rukami. Vietor mi fúkal do vlasov a tiež aj do plášťa, ktorý za mnou vial. No opäť sa mi to podarilo ignorovať. Tak isto ako sa mi podarilo ignorovať celú realitu a vnímala len nedávnu minulosť.

Jednoducho som prestala vnímať svet okolo seba a čo sa deje, a preniesla som sa v spomienkach o pár málo dní dozadu, keď sme boli navštíviť Godricovú úžľabinu.

Flashback:

Premiestnili sa presne na miesto, kde pred niekoľkými rokmi zomreli rodičia Harryho Pottera, a on skoro prišiel o život.

Všetci štyria sa premiestnili do Godricovej úžľabiny. Všetci štyria sami za seba.

Elya s kapucňou na hlave z plášťa, kráčala po Hermioninej pravici. Harry vedľa nej a Lexi veľa neho. Snežilo a tak im vločky padali do tváre.

Pomalým no zato odhodlaným krokom prešli niekoľko metrov, keď sa pref nimi objavil cintorín a vedľa neho starší kostol.

„Myslíte, že tam budú?” opýtal sa Harry, pozerajúc na cintorín.

„Pokiaľ myslíš svojich rodičov, tak áno, myslím, že tam budú. No keď mám byť úprimna, nepáči sa mi toto miesto. Vyžaruje z toho veľmi zlá aura,” povedalo jedine bielovlasé dievča v skupine. Chvíľku bolo ticho a následne sa vybrali ku cintorínu.

Na nie veľkom cintoríne sa skupinka rozdelila. Každý ho prezeral z inej strany. Elya šla zľava, pričom jej pri pohľade na všetky tie hroby prišiel do mysle jej mŕtvy otec. Zavrela na chvíľu oči a urobila hlboký nádych. Potom pokračovala no nedokázala sa sústrediť. Blízko pri Hermione, ktorá zahlsila, že našla hrob Potterovcov, našla lavičku a sadla si na ňu. Akosi ju tamto nezaujímalo. Onedlho sa k nim na hrnuli aj Lexi s Harrym.

Elya sedela na studenej lavičke, ktorá bola dokonca pokrytá malou vrstvou snehu a snažila sa racionálne premýšľať. Mala akési zmiešané pocity z tohto miesta. Miesta kde jej Merlin žiaľ pravý otec zavraždil Harryho rodičov.

Sedela a pozerala sa na trojicu, ako Lexi vyčarovala na hrob malý veniec a ako stáli ako tie hroby a pozerali na to. Vedela, ako sa Harry cíti. Zažila prakticky to isté, no aj tak chcela odtiaľ čo najskôr vypadnúť.