†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

73. Trezor Lestrangeovcov

Boli sme v Lastúrovom domčeku, kde momentálne bývali Bill s Fleur. Vraj slúži ako skrýša pred rád. Teda, keď som to správne pochopila.

Presne, ako som očakávala, keď sa situácia, od odmiestnenia sa od Malfoyovcov trochu ukľudnila, zasiahol ma vodopád výčitiek od ostatných. Uvedomovala som si svoju chybu, vedela som čo som tým mohla spôsobiť, ale v mojích očiach iné východisko nebolo.

Keď mám byť úprimná, moc som sa v ich spoločnosti neudržiavala. Stále som sa uchýlila v nejakej izbe a tam presedela aj celú hodinu. Po prvé vadilo mi akým spôsobom sa na mňa pozerali, a ako sa so mnou rozprávali, aj keď nechceli, aby to bolo vydno. No asi boli nahnevaný a ja to chápem. Ja na ich mieste by som bola tiež. No a po druhé bolo potrebné si ukľudniť myšlienky, ktoré sa mi stále uberali rovnakým smerom. Konkrétne k tomu, čo sa udialo u Malfoyovcov doma, k môjmu temnému znameniu, ktoré sa mi črtalo na ľavom predlaktí a ktoré neskutočne stále bolelo no nejdem si sťažovať a moje myšlienkové pochody smerovali rovnako aj ku Dracovi. Pri premýšľaní o tom blondiakovi, som jednoducho musela vziať medzi prsty retiazku od neho, z ktorej mimochodom vychádzali impulzy mágie a ja som vedela čo to znamená. Pousmiala som sa a radšej zahnala myšlienky na neho, pretože by som nebola schopná sa už na nič sústrediť a radšej sa snažila prísť na to, kde by mohol dať môj otecko ďalší horcrux.

Lexi, Harry, Ron a Hermiona sa momentálne rozprávali s Raráškom Griphookom. Neviem o čom, no nechcela som sa tej debaty zúčastniť a keď teraz rozmýšľam, bolo to hlúpe. Mohla som dostať odpovede na otázky, ktoré ma trápili. A prísť do miestnosti tak, že dvere vyletia z pantov a začať po Raráškovi kričať moje otázky, by bolo asi veľmi hlúpe a divné a nebolo by to na úrovni. A nechcelo by sa mi opravovať dvere, ktoré by ležali na zemi.

A v tom momente som sa začala nekontrolovateľne smiať, pretože som si spomenula, ako Snape chodil na hodiny, že neustále tie veľké dvere takmer vyrazil a ani ich väčšinou nezavrel a napochodoval do učebne ako namosurený dementor. Vtedy mi to vtipné neprišlo no v tom momente, predstavy mi to prišlo vtipné. Snape ako namosurený dementor. Hm zaujímavé. Smiala som sa ako blázon a nechcem vedieť, čo si mysleli ostatný, keďže steny boli tenké a mňa muselo byt počuť na druhú stranu domu. No nemôžem za to, že mi to prišlo tak vtipné. Predpokladám, že má mali za blázna. Očividne.

Po ukľudnení som klesla na stoličku a vytiahla som svoj denník. Otvorila ho, chvíľku v ňom listovala a spomínala s potom som otočila na prázdnu stránku a začala zapisovať, potrebné informácie, ktoré by sa mohli hodiť. V denníku som nemala len opísané zážitky z dní, alebo pocity. Niektoré stránky, hlavne tie posledne obsahovali tiež moje rôzne teórie o všelijakých veciach. Tiež tam boli zapísané rôzne celkom nebezpečné zaklínadla a ich protizaklínadla, keď nejaké mali.

„Pôjdeme do Gringottbanky," vošla dnu Lexi a oboznámila ma s touto novinkou a s tým, že sa pôjdeme vlámať do trezoru Lestrangeových.

***

Nasledujúcich pár dní, sme preberali plán, ako sa dostať do Gringottbanky a do jedného z trezoru. Máme sľúbenú pomoc Griphooka, no vyžiadal si za to cenu. Meč Chrabromila. Samozrejme, šéfko Harry súhlasil a keď mu ho dáme opäť nebudeme mať ako zničiť horcrux. Trebalo jednoducho, vymyslieť všetko. Ako sa dostať dnu, ako zničiť Horcrux s mečom, ktorý musíme dať Griphookovi a tiež ako sa dostaneme naspäť.

Odmiestnili sme sa do Šikmej uličky. Hermiona ako Bellatrix, Ron ako, človek ktorého som by som ani nespoznala, Harry, Lexi a Griphook pod neviditeľným pláštom a ja so svojím čiernym cestovným plášťom a splývacim zaklínadlom.