Vitajte v Dračej kaviarni! Pohodlne sa usaďte, uvoľnite a vyberte si z nášho rozmanitého menu...Teda, takto by to bolo v reálnej kaviarni. Kapučíno, frapučíno a neviem-aké-číno tu síce nenájdete, ale môžete si pochutnať na rôznych článkoch zameranýc...
Myslím si, že existujú dva typy autorov, architekti a záhradníci. Architekti všetko plánujú načas dopredu, ako keď architekt buduje dom. Vedia, koľko veľa izieb bude v dome, aký typ strechy bude mať, kadiaľ pôjdu káble, aký typ potrubia tam bude. Všetko to majú nadizajnované a na modrotlači už predtým, ako zatlčú prvú dosku. Záhradníci vykopú jamu, vhodia dovnútra semienko a polejú ho. Akosi vedia, čo to je za semienko, vedia, že zasadili fantasy alebo mysteriózne semienko alebo hocaké iné. Ale ako rastlina rastie a polievajú ju, tak nevedia, koľko konárov bude mať, toto zisťujú, ako rastie. A ja som omnoho viac záhradník než architekt.
Asi každý spisovateľ by sa tak alebo onak vedel nájsť v tomto citáte. Martin má pravdu v tom, že každý z nás zapadá do jednej alebo onej kategórie. Buď sme tí, čo si radi plánujú a rozpisujú veci vopred alebo sme ako pomyselní záhradníci, ktorí zasejú prvé semienka nápadu a potom sa oň starajú, až dokým z neho niečo nevyrastie. Ani jeden z týchto postupov nie je nadradený druhému, všetko už záleží na autorovi samotnom a ako s nimi dokáže sám pracovať. Napríklad ja osobne si neviem predstaviť, že by som mal písať niečo na štýl záhradníka a už vôbec nie fantasy zasadené do fiktívneho sveta, aké plánujem teraz.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
George R. R. Martin je síce dôkazom toho, že takáto metóda funguje a dá sa s ňou pracovať, ale moja osobná preferencia je si radšej naplánovať mnoho vecí vopred a vytvoriť si akýsi základ, na ktorom budem budovať príbeh ako dom, tehla po tehle. Oba tieto postupy písania majú svoje špecifické výhody a nevýhody a iba málo ľudí je 100% na jednej alebo onej strane tohto spektra. Aj keď sa považujem za autora architekta, nie vždy vopred štrukturálne plánujem všetko do detailov (napr. tieto články, pri ktorých plánujem iba tému a snažím sa vytvoriť iba hrubý odhad štruktúry v hlave), lebo niekedy je proste lepšie mať dvercia otvorené novým príležitostiam, ideám a pohľadom.
Zas na druhej strane je podľa mňa prospešné pre autorov záhradníkov, pokiaľ budú mať aspoň akú-takú šajnu o tom, čo chcú písať, pokiaľ sa jedná o niečo dlhé, inak si môžu zasiať väčší les, ako dokážu obstarať. Pekným príkladom tohto je George R. R. Martin, ktorého fiktívny svet Piesne ľadu a ohňa sa stal tak komplexným pralesom, že bez plánu sa z neho len tak nevymotá. Zatiaľ posledné publikované dielo tejto ságy, Tanec s drakmi, bolo publikované v roku 2011, čiže 9 rokov dozadu.
Martinov záhradnícky prístup k písaniu mu fungoval veľmi dobre pri prvých 3 knihách Piesne ľadu a ohňa, ktoré napísal s dvojročnými odchýlkami v rozmedzí rokov 1996 až 2000. Hostina pre vrany, t.j. štvrtá kniha, vyšla až v roku 2005 a táto kniha je notoricky známa vo fandome ako tá, ktorú buď milujete alebo nenávidíte práve preto, že výrazne rozšírila celkový príbeh a pridala do pomyselnej hry o tróny nových hráčov, čím sa stal príbeh ešte komplexnejší ako predtým. Pieseň ľadu a ohňa bola príbehový obor už pred štvrtou knihou, ale táto z nej urobila príbehového kolosálneho hada, ktorý sa ešte viac zväčšil a zauzlil v Tanci s drakmi.
