Silent Soldier ✔️

10. Už Len My Dvaja

,,Nie je to predsa trochu riskantné? V tom metre nás môžu kedykoľvek spoznať," neustále sa ju Bucky snažil prehovoriť, pretože si myslel, že jej plán je až moc strelený.

,,Už som to robila najmenej stokrát a zatiaľ ma nikto nespoznal, takže sa upokoj a obliekaj sa," znova ho odbila Ness so stupňujúcou sa nervozitou.

,,A kedyže dostaneme väčšie zbrane?" pýtal sa ďalej.

,,Tu máš samopal, vzor 61 a 68," podala mu danú výzbroj. ,,Ďalšie dostaneš neskôr. Nemusíš sa báť, všetko som zariadila," pozrela sa mu do očí a venovala mu menší úsmev na povzbudenie. Potom sa zohla k svojej nohe, aby si na ňu mohla pripevniť nôž. Bucky si zatiaľ pripevnil zbrane na chrbát a na to dal bundu. Obrátil sa na odchod k dverám. Žiadnu odozvu za sebou nepočul, tak sa radšej otočil späť.

,,Ideš?" spýtal sa neisto, pretože Ness sa pozerala uprene pred seba a vyzeralo to, akoby rozmýšľala. ,,Si v pohode?" podišiel k nej a zamával jej pred tvárou, aby si ho všimla. Na to už zareagovala.

,,Áno, už idem," povedala rozhodnuto a neisto sa ešte otočila na chodbu, ktorou pred tým prišla. Niekoľkokrát zažmurkala, pozrela na Buckyho pri dverách a už sa za seba neotočila.

,,Dobre, poď," povedala a vyšli z budovy. Neoplatilo by sa, keby išli motorkou, pretože by ju nemali kde nechať. A za tú dobu by ju určite stihol niekto ukradnúť. Preto sa dohodla so Sofi, ktorá čakala na príjazdovej ceste, že ich k metru odvezie autom.

,,Nastupovať!" zvolala s krivým úsmevom, keď si ich všimla prichádzať.

,,Ty choď do zadu a ja idem dopredu," povedala Ness Buckymu a nasmerovala si to k dverám spolujazdca.

,,Máte všetko?" spýtala sa doktorka ešte pred tým, ako vyrazili.

,,Áno, môžeš štartovať," potvrdila blondínka a auto začalo vrčať. Hneď na to sa pohlo. O niekoľko minút boli v meste a hľadali nástupište metra.

,,Tam je to! Zastav tu pri chodníku," ukázala Ness cez okno na voľné parkovacie miesto. Sofi vytočila volantom a trafila to presne. Hneď, ako zastavili, dvojica začala vystupovať.

,,Majte sa. A dajte si pozor!" pozdravila ich Sofi, ale Ness jej ešte podala cez otvorené okno nejakú väčší preložený lístok.

,,Toto daj na Buckyho posteľ v jeho cele, prosím,'' požiadala ju a v očiach jej zasvietila neznáma iskra.

,,Dobre. A čo to je?" zaujímala sa jej doktorka a zobrala lístok do ruky.

,,To ti nemôžem povedať. A ani to neotváraj, prosím. Všetko bude v pohode, ver mi. Maj sa, Sofi," vyriekla posledné slová a venovala jej posledný pohľad s úprimným úsmevom. Potom sa otočila a spolu s Buckym odišli k metru.

Sofi sa ešte s pootvorenými ústami pozerala, ako jej miznú z dohľadu. Chcela vedieť, čo je v tej obálke a prečo ju má zaniesť práve Buckymu, keď v nej aj tak nie je. Rozhodla sa poslúchnuť svoju pacientku a položila si list na miesto spolujazdca. Zatvorila okno a odišla autom z parkoviska, aby ho uvoľnila niekomu inému.

Dvojica prišla práve včas, vlak práve zastavoval a dvere sa začali otvárať. Vyšlo odtiaľ veľa ľudí, ale nastúpilo iba pár. Takže sa Ness nemusela báť, že ich niekto spozná. Sadli si k sebe a k dverám. Bucky bol nervózny, pretože nebol zvyknutý takto cestovať. Prakticky mu bol nepríjemný každý ľudský kontakt tak, ako aj Ness. Jedinej osobe, ktorej mohol aspoň trochu veriť, sedela po jeho pravici. Nepoznal ju dlho, ale musel sa priznať, že jej trochu verí. Bola k nemu milá a chápala ho. Zažila si to isté. A myslí si, že jeho vernosť si zaslúži. Vlak naraz zabrzdil a brunet sa nervózne mykol.

,,To je v pohode, Bucky," povedala tichším a zároveň upokojujúcim hlasom jeho partnerka. Jemne ho chytila svojou ľavou rukou za tú jeho. ,,Nič sa nedeje." Vyčarila úsmev a ruku mu jemne stlačila. Winter Soldier sa pri pohľade na jej úsmev uvoľnil, ale trochu nervózny bol neustále.

~~~~

,,Pôjdeme asi hodinu juh a pol na juhozápad a potom sa ja od vás odpojím a pôjdem inou cestou. Auto a zbrane vám ostanú," dopovedal vysoký, holohlavý muž a urobil pár krokov k dverám väčšieho čierneho auta.

,,Rozumiem," potvrdila mu Ness, ktorá mu bola hneď za pätami.

,,A záloha?" otočil sa rýchlo ešte na blondínku. Ona vytiahla neoznačenú obálku s tučným obsahom. ,,Dobre, budem šoférovať," prevzal si ju a nasadol miesto vodiča.

,,Ideme, Bucky. Nasadaj," oznámila svojmu kamarátovi. Založil si zbraň vo svojich rukách na svoje miesto a nasadol na zadné miesto za vodičom. Ness si sadla vedľa neho, nechcela sedieť vpredu.

Interiér auta bol celý čierny, tak ako u väčšiny áut, a zadné sedačky boli celkom pohodlné. Keď vyrazili, mohutný chlap za volantom sa ešte opýtal na niekoľko vecí a Ness mu na to odpovedala, ako mohla. Potom už cesta ubiehala potichu.

Za oknami sa mihali rôzne budovy mesta, ktorým práve prechádzali. Cesty boli plné áut. Ness len pozerala cez okno na tie budovy a na ľudí, ktorí si voľne chodili pod nimi. Aj ona chcela byť medzi nimi, chcela byť taká voľná ako oni. Len tak sa prechádzať bez toho, aby musela niekoho hľadať a potom zabiť.Alebo sa skrývať... Lenže to nie je také jednoduché. Smutne si oprela hlavu o tmavé okno a zavrela oči. Chcela si aspoň chvíľu oddýchnuť, pretože ju čakali ešte dlhé hodiny cestovania. Nebolo to moc pohodlné miesto. Auto sa stále pohybovalo, niekedy aj poriadne nadskočilo, ale na menší oddych to stačilo. To, ako sa Ness neúspešne snaží niekde oprieť hlavu, si Bucky všimol. Prisadol si k nej bližšie.

,,Čo to robíš?" začudovala sa a vrhla naňho nervózny pohľad.

,,Opri sa o mňa," odpovedal jednoducho. Žena hneď usúdila, že to bude najlepší nápad a položila si hlavu na jeho rameno. Bucky sa neudržal a jemne ju druhou rukou pohladil po vlasoch. Ness párkrát ešte zažmurkala. Potom už oči nechala zatvorené.

Bucky si zdravú ruku obtočil okolo jej pásu, aby ju trochu zaistil, keby náhodou auto nepredvídateľne podskočilo. Netrvalo dlho a zaspala.

Sen, ktorý sa jej sníval, si nezapamätala. Naraz ucítila, ako leží na niečom oveľa tvrdom ako Buckyho rameno. Znova otvorila oči a nad sebou uvidela strop auta. Zamračila nad tým. V mysli jej prebehla otázka, prečo vidí strop? Ihneď sa posadila a prekvapene sa porozhliadla okolo. Už stáli na menšom parkovisku pri benzínovej pumpe a v aute nikto, okrem nej, nebol. Za oknami uvidela mužov, ktorí sa medzi sebou rozprávali a Buckyho, ktorý postával trochu ďalej.Pretrela si oči a okamžite vystúpila z auta. Všetky pohľady sa na ňu presunuli, okrem Buckyho.

,,Ale, ale. Kto sa nám to tu prebral?" povedal posmešne jeden z nich.

,,Prepáčte. Už čakáte dlho?" radšej zmenila tému.

,,Veľmi dlho. Asi 10 minút," mykol plecami sarkasticky. Ness nad tým len pretočila očami.

,,Dobre, už sa môžeme rozdeliť. Som rada za spoluprácu," povedala a podala si ruku s mužom, ktorý predtým šoféroval.

,,Aj nabudúce," vymenili si menšie úsmevy. Chlapi sa začali zberať na odchod a Ness podišla k Buckymu. Bol k nej otočený chrbtom a pozeral sa do zeme.

,,Ďakujem, Bucky," šepla, keď bola vedľa neho a zahľadela sa na prírodu okolo.

,,Nie je zač," dostala naspäť veľmi ticho. Konečne presunula svoj pohľad na muža pri sebe a všimla si, že sa mu na tvári črtá menší úsmev a trocha sa aj začervenal.

,,Bolí ťa ešte noha?" aj on napokon pozrel na sympatické dievča.

,,Na to, že to bola taká veľká rana, je to za taký krátky čas lepšie," odpovedala a zranenú nohu vystrela pred seba a znova ju vrátila naspäť, ,,to je asi tým sérom." Na moment sa zasa odmlčali.

,,Dobre, mali by sme ísť. Môžeš si ľahnúť na zadné sedačky a trochu pospať," navrhla mu a jemne ho potiahla za ruku.