Bojovný

46°

S Ruby sme ďalej toho kokota neriešili. Počuli sme pred šatňou chalanov, a tak som ju schoval v sprche v mojej šatni. Rešpektoval som jej rozhodnutie, čo sa ich týka. Keď s tým bude zmierená, povieme im to.

Chalani chceli ísť silou mocou oslavovať, tak sme išli s nimi. Nechcelo sa mi, ale prispôsobil som sa. Zabávali sme sa, nemôžem povedať, že nie, ale mal som toho za ten deň dosť. Akcií aj informácií.

Nakoniec sme odtiaľ odišli o druhej ráno a každý išiel k sebe domov. Najradšej by som Ruby zobral k sebe, ale Ryan vyzeral, že s ňou ešte niečo chce riešiť, tak som ich nechal ísť spolu. Hoci, verte mi, stálo ma to množstvo síl. Nemal som právo sa ozývať.

Týždne prešli neskutočne rýchlo a ja som sa nestihol ani zastaviť. Nemal som čas na nič, a keď som konečne mal, tak Ruby nemala. Nevideli sme sa v podstate tri týždne, občas sme si písali a vymenili si pár bozkov v mojej šatni. To bola celá naša konverzácia z týchto dní.

Vo štvrtok som jej volal, či má cez víkend čas. Povedala mi, že nemá, lebo má mať nejaké hodiny jogy a potom má ísť s Taniou niekam. Nakoniec som sa teda rozhodol, že aspoň vyzdvihnem deti a budú cez víkend u mňa. Ani na tie som nemal čas a dosť sa na to sťažovali. Aj mne strašne chýbali. Tie decká boli naozaj ako moji súrodenci. Hoci takmer o 20 rokov mladšie.

Prišiel som k nim poobede domov a otvoril mi Bruno.

,,Ahoj, stratený! Som rád, že k nám niekedy aj zavítaš. " zasmial sa Bruno a s viditeľne dobrou náladou ma objal. Zatiaľ mi žerú, že musím veľa pracovať ako taxikár. Na iné vysvetlenie by som nemal bunky.

,,Aj ja som rád, že ťa vidím! Som v jednom kole, prepáč, nestíham." usmial som sa, a to už schádzala zo schodov aj usmiata Leona. 

,,Stratený sa objavil!" zvolala víťazoslávne rovnako ako jej manžel a objala ma.

,,Práve som mu povedal to isté." zasmial sa Bruno a pritiahol si svoju manželku k sebe. Bol som strašne rád, že sa stále majú k sebe tak isto ako na začiatku. Dobre sa na nich pozeralo.

,,Aléx!" zvolali natešene deti, ktoré zbiehali schody po dvoch a hodili sa mi do náručia.

,,Príšerky moje!" zasmial som sa a zdvihol ich na ruky.

,,Už ste poriadne ťažkí!" povedal som im, keď mi dali bozky na líce.

,,Už sme veľkí!" opravila ma Ruth a ja som sa zasmial.

,,Aj to. Ste zbalení?" opýtal som sa s úsmevom a zložil ich na zem. Obaja sa rozbehli po veci.

,,Nemáš nejaké plány? Ak hej, tak ich večer vyzdvihneme." opýtal sa ma Bruno. Nechceli ma deckami zaťažovať, lenže oni boli pre mňa najbližšou rodinou. Hoci s nimi už nebývam, chcem, aby ma stále brali ako svojho brata.

,,Nemám nič. Chcem byť s deckami. Zajtra ich zoberiem na nejaký výlet, keď už konečne mám auto." usmial som sa, aby som ich uistil, že hovorím pravdu.

,,Dobre, a potom nezabudni, že na konci mesiaca máme dohodnuté tie raňajky s dedkom. Vieš, že chceme, aby si tam bol." pripomenula mi Leona. Obaja vyzerali oddýchnutejšie ako naposledy.

,,Jasné, pokúsim sa nezabudnúť. Vy oddychujte, kým môžete! Ešte jedného súrodenca by som v pohode zvládol." žmurkol som na nich, no Bruno zakýval hlavou a schladil ma. Tretie dieťa mať už nechcú.

,,A my by sme pomaly zvládli už jedno polo vnúčatko. Alebo aspoň nejakú schopnú priateľku pri tebe." Leona sa na nás len smiala. Zabávala sa na nás, keď sme sa takto doťahovali.