O rytierovi Rolandovi a princeznej Laurélii

Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov. Prví dvaja boli od malička zdatní a silní ako býci, no ten tretí bol veľmi jemný, tichý a mal čulú myseľ. Bol to princ Roland, ktorý síce bol tiež fyzicky zdatný a šikovný, no nikdy nebol tak mocný ako jeho bratia. Tí dvaja svalnatí obri si z neho pre jeho láskavú povahu často uťahovali a často ho i bili. 

No Roland, aj keď sa veľmi sprvu preto trápil, nemohol zmeniť to, kým je a nakoniec sa zmieril sám so sebou. Ostal láskavým, venoval sa literatúre, umeniu, rád čítaval o dejinách a rôznych krajinách, o ľuďoch, o ich jazykoch, o ich zvykoch a mravoch. Až sa stal veľmi múdrym a sčítaným, pokorným, láskavým a tichým mladým mužom.

Z fyzických cvičení vynikal v umení šermiarskom. Cvičil jednotlivé pózy aj hodiny a posilňoval tak telo i ducha. Jeho bratia naopak len zápasili, chodili na lov a bojovali ťažkými mečmi, boli to skrátka sebavedomí a silní, no nie však veľmi bystrí vojaci. Boli divokí a povrchní, namyslení, pyšní na svoj pôvod a na svoju silu, hľadeli len na pôžitky, vojnu, boj a plný žalúdok. Avšak otec kráľ ich mal veľmi rád a stále Rolandovi vyčítal, že nie je ako jeho bratia. Len matka- kráľovná sa Rolanda vždy zastávala.

Keď všetci traja dovŕšili mužného veku, kráľ dal usporiadať bál a pozval na neho všetky krásne princezné z okolia, aby si synovia našli manželky a založili rodinu. Roland videl povrchnosť u svojich bratov a sám bol veľmi hĺbavý človek, preto sa trochu obával, že i princezné z okolia budú také, ako jeho bratia a že si s nikým veľmi nebude rozumieť. 

Tak aj bolo. Prišli princezné zo všetkých kútov sveta, vysoké i nízke, svetlovlasé i tmavovlasé, štíhlunké i plné, všetky krásne namaľované a vyčačkané v hodvábnych šatách ako prepelice. Pri každom rozhovore Roland trpel a ani princezné nestáli o spoločnosť hĺbavého, bystrého a dobrosrdečného mladíka. Avšak zatiaľ čo Roland stál ticho v kúte a modlil sa, aby už večer skončil a mohol odísť, jeho bratia triumfovali. Obaja boli stredobodom pozornosti a všetky princezné sa točili okolo nich a ich priateľov, podobných duchom. Na záver večera si obaja princovia- bratia Rolanda, našli svoje vyvolené, najkrajšie, no rovnako povrchné princezné a otec kráľ bol nadšený. 

Keď však kráľ zistil, že princa Rolanda žiadna krásavica nenadchla, rozčúlil sa. Vraj je Roland príliš vyberavý, vraj sa musí naučiť slušnému vychovaniu a je to jeho vina, že nie je ako ostatní. Roland len krčil plecami a bol smutný z otcových slov. 

Kráľ však Rolandovi odpustil a na matkino naliehanie usporiadal druhý bál, kde pozval princezné z ešte širšieho okolia. No ani jedna znova ničím neupútala mladého Rolanda a kráľ už strácal trpezlivosť. 

Usporiadal ešte jeden bál. Tam pozval už aj všetky šľachtičné a menej urodzené slečny, no výsledok bol rovnaký. Roland sa snažil s nimi rozprávať, no všetky devy mu pripadali rovnaké a prízemné. Roland sa po bále veľmi pohádal s otcom a povedal, že sa nikdy neožení. 

Tu sa kráľ rozčertil a Rolanda vyhnal z kráľovstva. Povedal:

 „Keď ma neuposlúchneš ako kráľa, nepočúvaš ma ani ako otca, nemáš ani trochu citu v sebe, aby si mi urobil po vôli, urob ako chceš, ale odíď mi z očí!" 

A tak sa Roland zbalil, rozlúčil s matkou, zaprial bratom aj otcovi všetko najlepšie a odišiel smutný z domu. 

Dlhé roky sa túlal svetom a veľa miest navštívil, veľa ľudí spoznal a veľa vecí videl. Videl hory, lesy, polia, moria, plavil sa aj po šírom oceáne, naučil sa mnoho rečí a získal ohromné skúsenosti. Ostával verný svojmu sľubu, že sa nikdy neožení, no aj napriek tomu, že mal veľa známych a veľa kamarátov, bolo mu často clivo a cítil sa osamelý.