Ďalej som videla len záblesky z toho, čo sa dialo okolo mňa. Nedalo sa mi dobre vnímať, no zaznamenala som slová: "už ju môžete pustiť" a "zkúsime iné kráľovstvá". Prečo sa toho tak ľahko vzdali? Zobudila som sa v lese vedľa hradu Victoria. Bola som najviac zmätená z toho, čo sa stalo. Ako som sa dostala von? Prešla som cez hlavnú vstupnú bránu a dostavila do predhradia. Tam ma už zbadali ľudia, ktorí sa o mňa postarali. Ďaľšie tri dni som oddychovala. Občas som sa postavila a prešla sa po chodbách. Nebola som traumatizovaná, ani nič, ale bolo to celkom strašideľné. Čo by som dala za také Williamovo objatie. Vzdychla som si. Na druhý deň sme už museli vyraziť naspäť do Saint Islands. Rozlúčili sme sa a vyrazili ešte pred obedom. Maya a Aria sa skoro celú cestu hrali alebo spali. Ja som si čítala knihu. Keď sme vystúpili z koča už pred hradom Saint Islands, ľudia okolo sa radovali z našeho príchodu. Vybalila som sa. Bola som za Amalie sa spýtať, že čo je nové a tak. Amalie to tu chvíľu totižto viedla. Vraj iba tie základné veci. Vonku sa už stmievalo. Dvojčatá sa sami vychystali do postele, čo ma veľmi prekvapilo. Uložila som ich a popriala dobrú noc. Ja som ale ešte spať nešla. Zaujímalo ma to diamantové žezlo. Zobrala som si lampáš a vydala sa do katakómb. Bola tam zima. Bolo to tam ako v bludisku no úspešne som našla dvere, ktoré vyzerali ako samotná pevnosť. Bolo to na heslo. Snažila som si spomenúť na dôležité veci, čo som si mala pamätať. Započula som jemné šepnutie čísla 182593. Zadala som ho a dvere sa otvorili. Vstúpila som dnu. Bolo tam veľa zlata a diamantov. Namierila som ku danej truhle. Žezlo tam bolo uložené a už aj zaprášené. Bolo naozaj pekné. Bolo zlaté s niekoľkými pruhmi z diamantov. Truhlu som zavrela. Pri východe som si všimla obrazu, na ktoróm bol William. Vyzeral mlado. Bolo až neuveriteľné, ako mal rovnakú tvár v detstve a pred ôsmimi rokmi. Chvíľu som sa naňho pozerala. Usmievala som sa.
