Irresistible - Dokonalí

Kapitola osemnásť - Bezpečnosť

Harry’s P.O.V.

Dvere mojej izby sa zavreli až nebezpečne potichu. Najradšej by som ich vyhodil z pántov.

Dôvod? Kiežby som vedel. No nálada mi poklesla niečo medzi sladkým privítaním, priateľskými rečičkami a ani nespomínaným objímaním.

Rukou som si premkol oči a odkopol boty. Spolu s nimi som si rýchlo stiahol ponožky a tričko. Horeznak som padol na posteľ a zavrel oči unavený až do špiku kostí.

Celú noc som čakal pred internátom a nebolo to len tak, pre nič za nič. Naproti cez parkovisko bolo odstavené auto s čiernymi tónovanými sklami. Došlo mi, že nebudú rozdávať zmrzlinu, takže som radšej celú noc sledoval striedavo Unine okno a spomínané auto. Svietila väčšiu časť noci. Vedel som, že bola naštvaná, nemal som jej to za zlé, ale možno trošku preháňala. Mala by pochopiť, že sú veci, ktoré som jej nemohol povedať. Alebo nemusel, alebo nechcel. A ona sama možno niektoré nechcela počuť.

Znova som si pretrel oči a vyzliekol si čierne skinny nohavice. Zachumlal som sa do prikrýviek. Pred pár dňami by som na seba napovedal, že by ma niekto dostal dobrovoľne do postele – no, za účelom spať. Ale tých pár dní nebolo obyčajných a jediný skutočný pocit v mojom tele, ktorý ostal, bolo vyčerpanie.

*****

Prebudil som sa na zaklopanie dverí a práve, keď som chcel povedať, nech vstúpi, počul som, ako sa ozvala presne táto veta ale z inej izby. Nechcel som počúvať, to som nebol ja (jasné, čo si to nahováram?), ale moje uši mali vlastný mozog. Dvere sa otvorili, ale nepočul som, že by sa zavreli. Stále natiahnutý na posteli som čakal, čo sa bude diať.

„To ideš trénovať v tomto?“ opýtal sa Ryan, tlmený vzdialenosťou. Stuhol som. Fajn, nie že by ma do toho niečo bolo, ale prečo sa to pýta?

„Veď to sú iba legíny a tričko,“ počul som ako odpovedala so smiechom, trošku hlasnejšie a mal som chuť sa ozvať, čo bolo na tom také strašné. Súhlasil som s ňou, veď to bolo úplne normálne, no nie? Dvere buchli a ozvali sa dvojité kroky smerom k schodisku.

„Hej, ale sú trošku... Ja neviem. Vypasované?.“ Počul som, ako sa zasmial a ja som stuhol väčšmi.

Una? Úzke legíny?

Premýšľal som nad tým, že Ryan rád žartuje a podpichuje ju, to som si, bohužiaľ, všimol. Bolo možné, že by to aj teraz prehnal?

Čakal som až príliš dlho, takže keď som si uvedomil stratený čas, rýchlo som vyskočil na nohy a nebyť toho, že som iba v boxerkách, vybehol by som za nimi. Ako na porazenie som nemohol nájsť oblečenie. Čo najrýchlejšie som si natiahol tepláky a bosý s bielym obyčajným tielkom vybehol na chodbu. Po ceste som sa obliekal a takmer som sa potkol na schodoch. Kým som dobehol k dverám, počul som cinknúť výťah. Zaklial som, rýchlo naťukal kód a otvoril dvere a vstúpil do čiernej chodby. Vedel som, že sa práve zavreli dvere výťahu, ale aj tak som bežal k nemu a ťukal do tlačidla, aby som sa čo najrýchlejšie vrátil. Trvalo to ale večnosť. Predpokladal som, že výťah išiel ešte o poschodie nižšie, pretože sa niekto ponáhľal dole, alebo niekto hore. Netrpezlivo som neustále stláčal tlačidlo na privolanie výťahu, až sa konečne otvorili dvere a ja som vtrhol dnu, akoby som mal za sebou hordu nepriateľov a takmer zrazil Musea.

Nečakal a okamžite spustil. „Pán Styles, Louis a Liam by s vami chceli rozprávať. Vraj je to nevyh-“

Nenechal som ho dokončiť. „Ponáhľam sa, zastavím sa neskôr,“ povedal som, keď som stlačil tlačidlo na prvé podlažie.