All of the stars

Kapitola 1

„Nieeeeee, to nemyslíš vážne! Robíš si zo mňa srandu? Ruby povedz niečo, neusmievaj sa na mňa ako na retarda.“ Pozrela som sa do veľkých modrých očí mojej najlepšej kamarátky a nemôžem tomu uveriť čo mi vraví. „Grace, ani nevieš ako ma to všetko veľmi mrzí...“ „ Mrzí?“ Skočila som jej do reči. „Predsa si mi sľúbila že na prvý deň pôjdeme spolu. Ako to zvládnem?? Mám strach Ruby.“ „Neboj sa zlato,  to zvládneš.“ Povedala moja naj kamoška a vystrúhala úsmev od ucha k uchu. Usmiala som sa aj ja na ňu lebo inú možnosť nemám. Nechápem ako ma môže takto nechať samú. A hlavne zajtra keď je prvý deň v mojej novej škole a navyše tam chodí jeden chalan ktorého som kedysi chcela ale nebolo to nič viac iba láska cez net. Typické pre baby od 14 do 18 rokov. Na nešťastie ja mám 15, za chvíľu už 16. Moje mumlanie prerušilo až pípnutie telefónu. Pozriem na display a vidím bublinku s fotkou typickú pre Messenger. „Kto ti to teraz píše?“ Zvedavo sa spýtala Ruby. Zazrela som na ňu lebo nemám rada keď sa ma niekto pýta kto mi píše a hlavne čo mi píše. „Oooooou tak sorry slečna tajomná.“ So smiechom skonštatovala Ruby. Prevrátila som očami a prešla prstom po obrazovke a otvoril sa chat a čítam si správu: Ahoj, teším sa zajtrá na to že ta konečne uvidím. A milooon smajlíkov. „Tak od koho je tá správa?“ „Bože ty si otrava Ruby vážne.“ „Povedz mi to lebo na teba pošlem môjho psa.“ „Ou dobre dobre, je od  Thomasa.“ „Čože? Ejha to je ale kasanova takto ti písať.“ „Ti poviem, asi sto rokov nič a teraz zrazu toto. Ach moja stará láska.“ Vystrúhala som akože zamilovanú grimasu. Ruby ma buchla do pleca. „Hej zamilovanú volá zem, tak mu už odpíš niečo.“ „Ja a zamilovaná pche, to je už dávno preč, aj keď viem že nie, jasné, ale čo mu mám napísať? Oh už viem.“ Rýchlo som napísala správu : Ahoj no aj ja sa teším že konečne uvidím teba. Odoslané. „Ty sa nezdáš počúvaj.“ S hlasným smiechom povedala Ruby. „Ale vieš že ja ti to neodpustím že ma zajtra tam necháš samú?“ „Veď prepáč naozaj ale musím ísť k zubárovi lebo ten zub ma ukrutne bolí.“ Zamračila sa a pozrela do zeme. „To je v poho, chápem.“ Odvetila som. V tom sa ma zmocnil čudný pocit, kukla som na hodinky a bolo už 21:20. „Do pekla, za 10 minút musím byť doma, tak ja letím.“ Bleskovo som schmatla mobil, kľúče, tašku a trielila som ku dverám že sa oblečiem. Ruby mi zakričala „Kam ideš? To už je toľko hodín?“ A ja jej na to že „áno.“ Obula som si  konversky a hodila cez seba čiernu bundu. Ešte vo dverách som jej zakričala „Pááá a drž zajtra palce.“ „Jasné neboj to dáš.“ Vybehla som z bytovky a bežala som popri domoch tmavou uličkou smerujúcou na námestie. Oh bože ja sa tak bojím že čo bude zajtra. Ach jaj. Kráčala som zo sklonenou hlavou tmavou a tichou nocou úplne zabratá do svojich myšlienok. „21:25, do pekla mám už len 5 minút.“ Zrýchlila som krok, už som bola pred krčmou a počula som vravu. Dnes tu je asi rušno. Myslím si. Zas kvantum opitých. Zabočila som za roh a zrazu len pecka. Do niekoho som vrazila. Zapotácala som sa dozadu a kabelka mi vyletela z rúk. „Oh bože mrzí ma to“, počula som sarkastický neznámy hlas z tmy. Trošku mi trvalo kým som sa rozkukala a hlavne kým som zacítila ten smrad borovičky tiahnucej z toho tmavovlasého chlapca. „Prepáč že som do teba vrazila.“ Sucho som odvetila a zohla som sa po tašku a zbierala som veci. Ten neznámy prišiel bližšie, usmial sa, a podával mi vreckovky s frajerským úškrnom hovoriac: „Nabudúce si dávaj pozor lebo ak nie tak niečo uvidíš.“ Schmatla som vreckovky a šmarila som ich do tašky. Mala som kadejaké pocity pri pohľade naňho, pri pohľade do jeho modrých očí, na krásnu bezchybnú tvár. Postavil sa oproti mne. Nebol nijaký extra vysoký ale mal v sebe niečo čo ma úplne uchvátilo a dostalo do rozpakov. Nič podobné sa mi ešte nestalo. Ako sme tam tak bez slova stály prehovoril niečo v tom zmysle že sa so mnou nejde zahadzovať a že mám ísť radšej domov. „Fajn idem ,dobrú.“ Otočila som sa mu čiže videl len môj chrbát a prisahala by som že sa usmieva. 21:32 Nie, nie, nie, meškám. Strhla som sa na melódiu môjho mobilu. Volá mama. Čo jej poviem? Neotáľala som a zdvihla som to.“ Grace kde si? Už si mala byť doma.“ „Áno mami, už idem, som ulicu od nášho domu.“ „Ponáhľaj sa otec je zas opitý“ ozvalo sa buchnutie. Zmocnil sa ma strach. Utekala som domov tmavou a napodiv pokojnou nocou až som prišla pred dom. V dome sa svietilo v každej izbe. Bála som sa. Vošla som cez našu vŕzgajúcu bráničku za ktorou ma už čakal môj verný pieskovo hnedý pitbullteriér Arnas. Pohladkala som ho po jeho mohutnej hlave a zamierila som bleskovo ku dverám. Vošla som a zavrela som za sebou veľké presklené dvere. Počula som rachot, nazrela som do obývačky a videla som otca opitého ležať na koberci vo vlastných zvratkoch. „Fuj odporné.“ Pokrútila som hlavou a bežala za mamou ktorá sedela smutne v kuchyni. „Prečo s ním niečo nerobíš? Prečo vždy čakáš na mňa? Ja nie som tu opatrovateľka nikomu, je to tvoj muž predsa.“ Mama mi nepovedala nič, len hľadela do stola a po chvíli zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa. „Chod to upratať a ulož ho do postele a daj mu lavór na zvratky.“ Neprekvapila ma jej reakcia lebo vždy sa oňho starám len a len ja. „Kde je vlastne Oliver?“ Mama bola ticho. Pochopila som že už s ňou neje žiadna reč tak som odišla dať do poriadku otca, no stále som myslela na neho, na toho tajomného chalana.