All of the stars

Kapitola 2

Z môjho myslenia ma vytrhlo až to že sa zabuchli dvere. Pozrela som sa kto o takomto večernom čase k nám chodí a vidím že to je Oliver. „Oli prosím ťa zober otca aspoň cez schody lebo ja ho neodnesiem“ smutne som hlesla a spravila som psie očká. „Dobre ale len ak mi zajtra zoženieš cígo lebo mne to nepredajú keďže mám len 17.“ „A myslíš že mne áno?“ „No to mi je jedno ale ak nebudú cigy nebude pomoc sorry.“ „Ach no dobre kúpim ti ich len mi pomôž.“ Oliver prevrátil oči a odobral sa do obývačky po otca. Otočila som sa im chrbtom a zamierila som po kýbeľ a handru. Našla som ich vedľa v izbe. Rýchlo som to schmatla a bežala som do kuchyne. Akurát oproti mne sa vyrútil Oliver s mojím dosť napitým otcom na chrbte. „Ruby neviem mne sa otec nezdá, je akýsi tvrdý.“ „čože? Tvrdý? Ako to?“ „Ja neviem proste mi na ňom niečo nesedí.“ Oliver sotva dopovedal a otec otvoril oči niečo zamumlal a v tom momente sa mu z úst začala valiť krv rovno na Oliverove rameno. Keď som to videla zdreveneli mi nohy a pocítila som akoby ma zviazali lanami a silno zatiahli. Oliver sa od hrôzy zaknísal a pustil otca na zem. „Pre boha veď ho nepúšťaj, udrie sa!“ „Veď ale sa pozri celý som od krvi.“ „No a čo, pôjdeš sa prezliecť. Treba volať sanitku, kde máš mobil??“ „Prečo ja? Zavolaj ty, ja vás mám pokrk!“ Zúrivo do mňa skričal, hodil na seba bundu a videla som len jeho chrbát ako sa stráca vo dverách. Otec bol vyvalený na zemi, kašlal a okolo neho bolo stále viac a viac krvi. Prišlo mi zle z toho, no napriek tomu som hľadala po vreckách mobil. „Do pekla kde si?“ Zahromžila som a nahmatala som mobil. Odomkla som ho a vyťukala som 112. Z telefónu sa mi ozval milý ženský hlas. „Dobý večer ako vám pomôžem?“ Môj otec, on sa opil a teraz tu zvracia krv prosím rýchlo príďte ku nám na adresu Broken Arrow, číslo domu 426.“ „Dobre, pošlem tam sanitku, do 10 minút sme u vás.“ Zložila a ja som utekala po mamu. Stále sedela za stolom s neprítomným pohľadom upreným do kockovaného obrusu na stole. „ Mami ockovi je zle, zavolala som sanitku prosím ťa urob už niečo, neseď tu a netvár sa ako neprítomná.“ Mama mi nevenovala ani sekundu pohľadu. Už som počula sanitku a Arnas zúrivo na dvore štekal a hádzal sa do bráničky. Ešte vo dverách som sa pozrela na mamu no ona stále nič. Pokrútila som hlavou a bežala som vonku. Pokožkou mi prerazil studený chlad noci keďže som mala iba čierne tielko s tigrom a rifľové svetlo modré shortky. „Dobrý večer. Kde nájdeme pacienta?“ Pozdravil sa mi lekár s desivým výrazom v očiach keďže Arnas dosť vrčal do nich. Chytila som psa za obojok a odvetila som „Dobrý, zavediem vás k nemu.“ Arnasa som v rýchlosti zavrela do koterca a otvorila som lekárovi bráničku. Lekár utekal k nám, otvoril dvere a zarazil sa, no nestrácal čas a prevrátil otca do stabilizovanej polohy a kontroloval ho. Sledovala som celé dianie z dvier a mama tak isto. Lekár zrazu vytiahol mobil, niekomu zavolal a hneď v tom sa pri dverách zjavili chlapi s nosidlami. Skoro ma zrámovali keby sa im neuhnem. Naložili otca na nosítka a bežali s ním do sanitky. Ja a mama sme bežali za nimi. Lekár nám bez slova ukázal miesta a my sme nastúpili do sanitky. Celý čas som sledovala dianie a spýtala som sa „Bude v poriadku?“ so slzami v očiach. No nebolo mi treba odpoveď, stačilo keď som sa pozrela tomu doktorovi do očí a  vedela som že moje obavy sa potvrdili.