【 𝐍𝐚 𝐂𝐡𝐥𝐚𝐝𝐧ý𝐜𝐡 𝐇𝐫𝐚𝐧𝐢𝐜𝐢𝐚𝐜𝐡 】

...Úvod...

━━━━━━━━┛ ✠ ┗━━━━━━━━

Na chladných hraniciach

На холодных границах

An kalten Grenzen

━━━━━━━━┓ ✠ ┏━━━━━━━━

Bol krásny slnečný deň. Vietor sa pohrával s trávou, ktorá sa kolísala z jednej strany na druhú. Bolo pekne aj na priek tomu, že tu v Moskve začala jeseň. Nie, že by to bolo divné, ale v takomto období tu už dakedy býva plno snehu. Kopy snehu a snehu. Ligotajúci sa prach zmrznutej vody. Zima je tu dosť často a teploty sú tu strašné. Jak pre koho. Každý je zvyknutý na iné podmienky. 

Ťažký povzdych unikol z chlapcových, teda teraz už mladého muža úst, ktorý sedel na kopci. Díval sa na zapadajúce slnko nad mestom a tisol si k sebe svoje kolená, pričom si opieral bradu o ne. Z jeho výrazu sa dalo poznať, že je smutný. Veľmi smutný. Náhle bolo počuť ako plače. Len poťahoval nosom a utieral si slzy do rukávov. Jeho slzy sa leskli ako padali na zem a oranžové slnko cez nich presvitalo. Bolo by ho ľúto vidieť v takomto stave a veruže aj bolo. Avšak po chvíli sa sĺz objavilo viac a viac. Chlapec si založil tvár do dlaní a nariekal o stošesť. Bolo počuť ako divoko plače a dusí sa slzami. 

„Prečo tých sĺz, chlapče?" sladký ženský hlas sa ozval z poza muža. Ten hlas bol jemný ako tento vánok, ktorý sa preháňal po lúke.

Žena v generálskej uniforme si sadla vedľa neho. Poznal ju veľmi dobre. Nežne sa usmiala a ako keby z nej sálala pozitívna energia. Jej polka tváre bola zjazvená a preto sa až tak veľmi neusmieva. Bolí ju to a to veľmi, ale aj na priek tomu sa teraz usmieva. Natiahla svoju ruku, aby utrela chlapcove slzy z tváre. Jedna slzička jej spadla na ruku, rovno na jej starú jazvu v tvare svastiky.

„Už je to dlhá doba od tej doby čo odišiel do večných bojísk." riekol, aby držal konverzáciu na žive. 

 Žena zostala ticho keď počula jeho vetu, odmietajúc niečo povedať. Ťažko povzdychla, jemne pokrútila hlavou a pohladila ha po hlave. Prestala sa usmievať a ako keby z nej všetka radosť vymizla. Proste rázom bola preč. 

„Môj drahý chlapče, ako keby mne nechýbal. Ako keby nám všetkým nechýbal. Nie si jediný kto za ním plače. Veľa sĺz som preliala práve kvôli nemu a nepomohlo to."

,,Bol až taký zlý, že ho ostatní nemali radi?"

„Ja viem, že nikdy nebol dokonalý muž. Bol chladný ako samotný Sibír... bez srdca...bez emócii a nikdy nepovedal tie slova, ktoré by som chcela počuť, ale aj napriek tomu som bojovala a vzdala sa svojho národa. Kvôli nemu a predovšetkým... Kvôli tebe." 

„..." 

Obidvaja boli ticho a ani jeden z nich sa nechcel ozývať. Bolo počuť ako sa vietor preháňa po lúke na kopci. Bolo počuť ako jemne šumí, čo obidvoch ukľudnilo. 

„Prosím ťa. Netráp sa už." 

No mladík mlčal. Žena sa pousmiala znovu a postrčila ho. Konečne sa mladý muž usmial, ale naozaj len trochu. Jeho kútiky úst sa nadvihli s veľkou námahou. Povzdychol si a znovu medzi nimi nastalo opäť ticho.