━━━━━━━━┛ ✠ ┗━━━━━━━━
...Vojna...
Každý si predstaví pod týmto pojmom front, zákopy, koncentráky, alebo prípadne gulag. Máte pravdu, ale nie len to. Ide o to, čo si ľudia počas vojny prežívajú, ako sa postupne menia, čo stratia, alebo nájdu
Leß je ž...
Zimné slnko zasvietilo skrz záclonu do kancelária, ktorá sa naplnila svetlom. Všetko sa zdalo, že znovu ožilo. Ticho odrazu prerušil hrubý hlas:
„Нет, Нет, Нет. Bruško na б musíš písať väčšie."
Chlapec sediaci na kolenách veľmi vysokého a robustného, už postaršieho muža sa na neho zadíval. Nebol nadšený z toho, že sa musí učiť azbuku.
„Ale, papa...Nechápem prečo sa mám učiť práve toto..." ozval sa tých hláskom.
Rất tiếc! Hình ảnh này không tuân theo hướng dẫn nội dung. Để tiếp tục đăng tải, vui lòng xóa hoặc tải lên một hình ảnh khác.
Muž si povzdychol a upravil si svoje kučeravé vlasy, červené ako samotná krv. Boli ako vlny uprostred chladného oceána. Chlapca posadil na stôl, tak aby si vzájomne mohli vidieť do očí.
„Počuj Osti, Ruština je veľmi dôležitá. Či už hovorovo, alebo písomne. Sme najväčší, tak aj musíme dokázať veľké veci. Náš jazyk je naša hrdosť. Ostatný tvoji súrodenci sa ho naučili, tak si ber príklad od nich."
„Ale Ruslan povedal, že nie som jeho brat," riekol smutne a zadíval sa mužovi do jeho zlatých oči, ktoré si toho prežili za tie roky života dosť veľa. Muž mal stále ten kamenný výraz, ale kvôli dieťaťu, ktoré už patrilo jemu akožto jeho syn, ho zjemnil.
„Takže Ruslan sa zas hraje na KGB? Hm? Myslím, že nemá právo niečo také povedať. Ja som ťa našiel, ja som ťa tu priviedol, ja sa o teba starám, takže si môj syn," ozval sa prísne, ale potom chlapca pohladil po hlave.
Osti sa usmial, čo donútilo jeho otca, Nikojala sa usmiať tiež.
„Hodina pre dnešok končí. Choď sa hrať s ostatnými. Ja mám ešte prácu."
Položil chlapca na zem a začal sa venovať papierom a dokumentom, keďže povinnosti nepočkajú. Ostin sa na neho zadíval, ale potom proste odišiel. Možno Kazimír bude mať záujem a náladu na hranie nejakých hier, alebo sa Uršuľa s Belou budú hrať na princezné a tak by sa k nim Osti mohol pripojiť. Nikolaj Sovietovič Karenin má veľa detí. Veľmi veľa detí. Šestnásť presne, ale len Ruslan, Uršuľa, Bela sú jeho vlastné biologické ratolesti. Zvyšok detí buď našiel, alebo adoptoval.
Kazimír je najstarší, keďže pred nedávnom mal pätnásť. Ruslan je druhý najstarší syn. Má dvanásť. Uršuľa má osem, Bela zas dva. Osti je päť ročný chlapec, ale je veľmi šikovný na svoj vek. Preto sa Nikolaj snaží, aby Osti bol čo najviac vzdelaný.
„Ostin, podaj mi prosím ťa varechu zo šuplíka," poprosil Ostina Kaz stojací pri sporáku.
Keďže Nikolaja žena opustila, nemal kto variť. Nikolaj sa najprv snažil variť sám, ale nakoniec to prebral Kaz, ktorý momentálne varil polievku na obed.
„Na, tu máš," riekol Osti a podal Kazovi varechu, „chceš sa hrať?" potom dodal a usmial sa na zlato okého chlapca.
