Nebezpečná láska

37. časť

Ráno som sa zobudila na mierne bolesti. Chcela som sa posadiť, ale hadičky, ktoré som mala na tvári ma nepustili. Poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že som v nemocnici ... veď, kde inde by som aj bola. Vytrhla som zo seba hadičky a prístroje začali nepríjemne pípať. Zrazu sa otvorili dvere a v nich stál doktor aj s Austinom. Rozbehla som sa k nemu a čo najsilnejšie som ho objala. Objatie mi opätoval a pobozkal ma. 

"A čo malá?" spýtala som sa ho s nadvihnutým obočím. 

"Je v poriadku." povedal s úsmevom. 

"Mali by ste si lahnúť." povedal doktor a ukázal na postel. 

Spravila som ako povedal a zača si ma prezerať. Po párminútach mi to už začalo liesť pekne na nervy.

"Deje sa niečo?" spýtala som sa ho nervózne. 

"Je neuveriteľné ako rýchlo ste sa dali dokopy." šepol. 

"Včera po pôrode nastali komplikácie, ale už se úplne fit." pokračoval prekvapene.

"Aby bola zo svojou dcérou." povedal Austin a mrkol na mňa. 

Doktor prikývol a odišiel. Austin podišiel ku mne bližšie a podal mi tašku. Otvorila som ju a boli v nej moje veci. Vybrala som ich a obliekla som si svoje pyžamo. Veď predsa tieto nemocničné sú také nepohodlné. Ostatné veci som dala do skrine.

 Počula som jemné klopanie a v tom prišla sestrička aj s Madison. Podišla ku mne a vložila mi ju do náručia. Oficiálne som mama. Neuveriteľný pocit. Austin poprosil sestričku aby nás odfotila. Bolo to komické, ale fotka bola zlatá. Austin pridal fotku na instagram s popisom: Môj dôvod na život. Moja priateľka Becky s našou dcérkou Madison. Pár ľudom sa to páčilo a pár ľudí nám gratulovalo. 

"Becky mal by som ísť na koncert." šepol mi Austin do ucha.

"Chápem veď my to dáko zvládneme." povedala som opatrne.

"Nechcem vás nechať samých." povedal zo smútkom v hlase.

"Veď nenecháš. Ľudia ťa potrebujú a somnou bude buď otec alebo Nicol s Justinom." povedala som a usmiala som sa.

Opatrne sa otvorili dvere a v nich stála sestrička. Podišla ku mne zobrala malú a odišla aj s ňou.

"Čo ak sa o niečo pokúsi tvoja mama?" spýtal sa nervózne.

"Pamätáš si čo sa stalo ak si dačo dovolili na teba? Čo by som asi tak spravila , ak by si dovolili k mojej dcére." povedala som mu a mrkla naňho. Letmo som sa usmial a pobozkal ma.

"Neboj sa. Každý z nás má svoje povinnosti." pokračovala som a pobozkala som ho.

"Budete musieť ísť. Pacientka potrebuje odpočívať." povedal doktor vo dverách.

Vlepil mi bozk do vasov a odišiel. Lahla som si a po chvílke nado mnou vyhrala únava.

tadááááááá nová časť ;) dúfam, že sa vám bude páčiť. Podľa mňa nič moc :/ Ďakujem za komenty ... veľmi ma to potešilo, že sa vám príbeh alebo časť páčila. Chcela by som sa vás spýtať či to vôbec čítate a či má vôbec zmysel to písať tak svoje názory mi klúdne píšte ;)