Pravidlá hry

Trhlina

Alex

"Nevidel nič?" opýtal sa ma. Už asi hodinu sme sedeli u Ashoky na poschodí a Lucas ma spovedal. "Nie, Lucas, naozaj nie. Určite by som si to všimla." Lucas vydýchol a tvár si zaboril do dlaní. "Adam o tom vie?" Vravel stále do dlaní. "Nie, nevie. Nebolo s ním reči." Frustrovane som si ľahla na posteľ, na ktorej som dovtedy sedela. "Dobre." prehlásil Lucas. Spustil dlane a postavil sa. Pomaly podišiel k oknu a zadíval sa na tichú ulicu. "David to spraví znovu. Prahne po informáciách, ktoré si mu nedala. Bude to skúšať, kým neuspeje." Otočil sa a pozrela sa na mňa. "Možno by bolo lepšie mu čosi ukázať. Aby dal pokoj..." "Nie," zavrčala som ostrejšie ako som chcela a posadila som sa na posteli. "Nikto sa mi nebude špárať v hlave." "Alex..." jeho hlas teraz vyznieval viac naliehavejšie. "Je to pre tvoju bezpečnosť. Viem, že je šialené o čo ťa práve žiadam, ale potrebuješ byť v bezpečí. Musíš čosi ukázať Davidovi." Díval sa mi priamo do očí. "Nevieš, čo žiadaš!" povedala som a sklopila som pohľad. Slzy som mala na krajíčku. Nevidel, čo všetko skrývam v sebe. Aké temné miesta nosím v najhlbších zákutiach seba. Díval sa ale nevidel. Nemohol vidieť. "Alex, ja ťa prosím..." šepol a rukami ma chytil za obe kolená. Dvihla som k nemu svoj uslzený pohľad. "Nemôžem," vzlykla som. Chytil mi ruku a to nemal robiť. Cítila som ako mnou preleteli temné spomienky. Chlad a mokro v Dóme. Prebdeté noci. Pochovávanie tiel všade kde sa dalo. Tamar. Ruku som okamžite odtiahla ale videla som ako Lucasom cuklo. Keď som vola rozrušená, nevedela som tak dobre ovládať svoju moc. Lucas len nechápajúc klipkal očami. "Lucas, prepáč, nemalo sa to stať..." Odtiahla som sa a oprela sa o stenu na druhom konci postele. Potriasol hlavou a vrátil sa k sebe. "Prepáč prosím..." šepkala som. Ruky som si držala pri hrudi aby som sa ho už ani náhodou nedotkla. "Čo to sakra bolo?" povedal. Díval sa na svoju dlaň, ktorá ešte pred chvíľou spočívala na tej mojej. Potom sa pozrel na mňa. Čítal v mojej tvári. "Toto v sebe nosíš?" šepol. Jeho hlas bol mäkký, akoby nečakane nežný. "Prečo si nič nepovedala skôr? Prečo sa necháš týrať týmto všetkým?" Len som zavrtela hlavou. Nemala som slová, ktoré by dokázali opísať, prečo som nepustila toto všetko preč. "Podaj mi ruku..."pošepol mi. Akoby každý hlasnejší zvuk rozvíril i tak nepokojnú hladinu tejto chvíle. "Lucas, zbláznil si sa?" pošepla som mu naspäť. "Nevidel si, čo sa práve stalo?" "Len mi ju podaj." Jeho hlas bol úplne vyrovnaný a pokojný. Nechvel sa a ani raz nepreskočil. Načiahol sa a znovu sa dotkol mojej dlane. Nenechala som prekĺznuť ani jednu jedinú myšlienku. Pevne som ich zamkla tam, kam patrili. "Chcem aby si vedela, že sa nemáš za čo hanbiť. Pri mne nemusíš strážiť to, čo v sebe nosíš. Pretože každý z nás nosí rany, Alex. A nie je to nič, za čo by si sa mala hanbiť." Ruku odtiahol. Srdce mi šlo tak dvojnásobnou rýchlosťou. Čo sa to deje? Prsty mi zaiskrili. Díval sa na to a pery sa mu zvlnili do úsmevu. "Vidíš? Je to krásne..." Zarazil sa a okamžite odvrátil pohľad. "Mal by som ísť...isto ma kdesi potrebujú..." Rozpačito sa postavil. Poobzeral sa dookola a s rukami zastrčenými vo vreckách vyšiel s izby. Nevedela som zadržať smiech. Vyprskol mi spomedzi pier a bola som si istá, že to musel počuť. Rukami som si prehrabla vlasy. Zdola sa však ozval ďalší hlas. Adam sa vrátil.
Trvalo len chvíľu kým vybehol na poschodie. "Čo si tu robila s Lucasom?" Jeho hlas bol chladný. Studený ako zimný mráz. "Len sme sa rozprávali," odvetila som mu a zamračila som sa. "Alex, neviem prečo, ale mám pocit, že mi nehovoríš pravdu." Stál ku mne chrbtom. "Prečo by som ti nehovorila pravdu?" Spýtala som sa. Nevedela som pochopiť to čo sa mu dialo v hlave. "Tráviš s Lucasom priveľa času." "Preboha, Adam, veď žijeme v jednom dome." Prudko sa otočil. "David ma pred ním varoval. Je tu čosi ako kriminálny živel. Neželám si aby si s ním trávila čas!" Tie slová akoby ani neboli jeho. "Adam, čo to táraš? Kriminálny živel? To neznie ako ty. Čo ti David spravil?" "Otvoril mi oči, Alex!" Adam začal zvyšovať hlas. "Davidovi by som neverila ani slovo. A aj keby. Môžem tráviť čas s kým chcem a ako chcem. Názory si tvorím sama." Už to vrelo aj vo mne. Neznášala som zákazy a príkazy. Hádzalo ma to do klietky z ktorej som sa chcela zúrivo dostať. "Adam nevieš o čo sa David pokúšal. Chcel mi nazrieť do hlavy!" Potrebovala som mu vysvetliť čo je David za človeka. "Chcel len vedieť, či nie si nebezpečná! Kebyže neujdeš bolo by to v poriadku. Aj mne čítal myseľ." "Prosím!?" Neverila som tomu čo počujem. "A nemyslíš si náhodou, že naše mysle sú určené len pre nás?" "Alex, nerozumieš tomu..." Opäť sa otočil a prešiel k svojej posteli. Spod nej začal vyberať veci. "Čo to robíš?" Spýtala som sa. Odchádza? Prečo? Kam? "David ma berie mimo mesta. Vravel, že to bude na pár dní..." "Adam..." Vstala som z postele a čupla si k nemu. Jednou rukou som ho pohladila po ramene. "Ani nevieme čo je zač. Poznáš ho pár hodín a už s ním ideš niekam kde to ani nepoznáš?" Otočil sa na mňa. V očiach mu horel hnev. "Alex už stačilo. David mohol zobrať kohokoľvek ale vybral si mňa. Práve mňa. Je to česť! Tak prestaň podrývať autoritu. K čomu nám to kedy bolo dobré? Pozri ako dopadla taká Tamar..." Tie slová ma šľahli po tvári ako facka. "Toto si prehnal, Adam..." Šepla som.  Postavila som sa a zvrtla som sa na päte. Posledné dni sa mi darilo zatlačiť myšlienku na Tamar do úzadia. Od vtedy, čo som vykĺzla z limba mi dala pokoj. Zadívala som sa na magnóliové tetovanie na ruke. Tamar opäť ožila v mojej hlave. Takmer som zrámovala Lucasa ako som uháňal von cez kuchyňu. "Alex...?" Nestihol nič povedať. "Dajte mi všetci pokoj!" Zavrčala som a pratala som sa von dverami. Tetovanie má odrazu začalo páliť. Pozrela som sa naň. Z pôvodnej čiernej farby pomaly prechádzalo do červenej. Keď som naň priložila ruku popálilo ma. Na okraji zorného poľa som zbadala postavu. Dobre som vedela o koho ide. Biela tunika zmizla za rohom. Nasledovala som ju. Ocitla som sa v uličke pritesnej na dvoch ľudí. Svetlo sem vôbec nedopadalo. Bola tu takmer úplná tma. Na druhom konci uličky sa v šere črtali biele šaty. "Tamar..." šepla som. Dlane sa mi potili. Musela som sa jej postaviť. Teraz alebo nikdy. "Alex, prečo si ma nechala umrieť?" Jej hlas bol strnulý. Presne ako posledné slová, ktoré mi kedy povedala. Kostrbaté. Bez života. "Nechcela som..." Hlas mi preskočil. Prestávala som zvládať situáciu. "Alex, bolí ma to..." Povedala mi. Pomaly šla bližšie. Už som jej videla tvár i červenú škvrnu šíriacu sa po šatách. "Viem, ale teraz ti dokážem pomôcť. Podaj mi ruku." Tamar sa natiahla a ja som jej stisla jej ľadovú dlaň. Čierne žily mi obmotali predlaktie. Boli divoké a černejšie ako obyčajne. Zovrelo mi srdce. Hore rukou sa mi šíril chlad. Keď sa mi zahmlelo pred očami stratila som rovnováhu. Padla som na kolená ale Tamar som nepustila. "Ďakujem." Povedala a začala sa rozplývať. "Ďakujem, Alexandra." Chlad mi však stúpal telom. Cítila som ako mi meravejú končatiny. "Pomoc!" Zakričala som. "Pomoc..." Viac som o sebe nevedela.

Lucas

Sedel som v kuchyni. Nohou som nervózne klepkal po zemi. Niečo sa stalo. Ničo dosť zlé na to aby vždy mierna Alex zvýšila hlas. Po našom spoločnom rozhovore som si musel ísť vyvetrať hlavu. Netuším, čo to do mňa vošlo. Akoby som na moment celkom stratil úsudok. Keď som sa vrátil akurát vybiehala z dverí. Čo sa odohralo počas mojej neprítomnosti? Odrazu sa celý dom zatriasol. Na okne nad posteľou pukla okenica. Adam zbehol dolu. "Čo sa deje?" kričal. Dom sa stále chvel. "Netuším," odpovedal som mu. Ashoka vybehla z druhej izby. "Je to Alexandra. Kričí o pomoc!" Ashokina tvár bola odrazom číreho zdesenia. "Viete kde je?" Ashoka len pokrútila hlavou. Vybehol som z domu. Chaoticky som sa poobzeral dookola. Kam si išla, Alex? Smer na mesto sa mi zdal nezmyselný. Nemohla byť ďaleko ak ju dokázala Ashoka počuť. Skúmal som okolie. V okamihu som si všimol, že z uličky za oknom, ktoré puklo čosi vytŕča. Čosi čo tam nepatrilo.  Rozbehol som sa tam takmer automaticky. Našiel som ju ležať na zemi, bledú a nehybnú. Z nosa jej tiekol tenučký pramienok krvi. "Alex? Alex počuješ ma?" Čupol som si k nej a pohladil som ju po líci. Bola úplne ľadová. Srdce mi zastalo. Na krku som jej nahmatal misto, kde by som mal cítiť pulz. Ale nenašiel som nič. Ani záchvev. "Alex, nenechám ťa zomrieť, rozumieš?!" Kričal som na ňu. Adam, ktorý prihrmel chvíľu po mne sa len zatackal a s rukami vo vlasoch sa musel oprieť o stenu. Úprimne, bolo mi úplne jedno ako sa teraz on cíti. "Nenechám ťa odísť! Teba nie!" Zúrivo som jej stláčal hrudník. Po tridsiatich stlačeniach som sa nahol a spojil naše pery. Adam ma asi zabije. Cítil som ako sa na mňa díval. Ale bol mi ukradnutý. "Alex, vstávaj. Okamžite vstávaj." Znovu nasledovalo tridsať stlačení hrudníka. Pri dvadsiatom ôsmom som zacítil ako mi pod rukami čosi puklo. Rebro. Práve som jej zlomil rebro. Nahol som sa a opatrne priložil moje perny na jej. Zdalo sa mi to alebo už neboli také ľadové. Po dvoch vdýchnutiach zakašľala. Odtiahol som sa a cítil ako sa mi po tvári rozlieva úsmev. "Výborne Alex, sme z toho vonku. Výborne!" Dokonca som sa aj nahlas zasmial. Ďakoval som všetkým bohom. Keď som sklopil pohľad Adam sa akurát odlepil od steny. "Ďakujem ti. Ale nemysli si, že niekedy zabudnem na to, že si mi pobozkal frajerku." To snáď ani nie je možné. "Práve som ti ju zachránil. A ty mi povieš, že ťa štve, že som ju pobozkal? Vážne Adam?" Vreli mi všetky žily. Adamova tvár stuhla. Ale mňa zaujímala ešte jedna vec. "A asi mi nevieš povedať, prečo sa jej toto stalo, však?" Adam odvrátil tvár. "Pohádali sme sa..." priznal. Ale vedel som, že to nie je všetko. "Povedal som veci, ktoré som nemal." "Čo presne si jej povedal?" Začínal som mať naozaj zlé tušenie. "Povedal som jej len, že potláčaním autorít to nikam nedotiahne. Povedal som....že vie ako to dopadlo minule. S Tamar...." "Čo si jej povedal? Prosím?" Adam sa otočil. Jeho tvár bola zmesou zúfalstva a hnevu. "Bol som nahnevaný. Neperemýšľal som..." Ešte jedno slovo, jedno slovo z jeho úst a neovládol by som sa. "Si neskutočný somár!" zavrčal som naňho. Vzal som Alex na ruky najopatrnejšie ako sa dalo. Znažil som sa dať pozor hlavne na hrudník so zlomeným rebrom. Prešiel som okolo Adama a len tak ponad plece som utrúsil. "Poď dnu, bude ťa potrebovať, keď sa preberie." Vykročil za mnou. Celú dobu sa mi do chrbta zabodával jeho ostrý pohľad.

Milí moji čitatelia, hlásim sa s novou kapitolkou. Už to naberá spád. Ak si toto prečítate, napíšte mi do kometára ako sa to podľa vás vyvinie v milostnom trojuholníku medi Alex, Adamom a Lucasom.
Som zvedavá na vaše názory! 

Ospravedlňte preklepy a chyby.

Vaša Tayra222