Nádherné bytosti

Predtým - Uprostred ničoho

V našom meste žili iba dva typy ľudí - hlúpi a uviaznutí, ako našich susedov s láskou klasifikoval môj otec.
,,Takí, čo tu ostať musia, a takí, čo sú prisprostí na to, aby odišli. Všetci ostatní nájdu skôr či neskôr spôsob, ako vypadnúť."
Nediskutovali sme o tom, kam patrí on, a ani som nenašiel odvahu, aby som sa ho na to spýtal.
Otec bol spisovateľ a žili sme v Gatline v Južnej Karolíne, pretože tam Wateovci žili odnepamäti alebo aspoň od chvíle, čo môj prapraprapradedo Ellis Wate zahynul v boji na druhej strane rieky Santee, keď tu zúrila občianska vojna.
Ibaže jej miestni nikdy nehovoril občianska vojna. Všetci pod šesťdesiat jej hovorili vojna medzi štátmi a tí nad šesťdesiatkou zase vojna severskej agresie, akoby sa Severu podarilo nejakým spôsobom vyprovokovať Juh k vojne o bal zlej bavlny. Všetci okrem našej rodiny. My sme jej hovorili občianska vojna.
Ďalší dôvod, prečo som sa nevedel dočkať, kedy odtiaľ vypadnem.
Gatlin nebol ako malé mestá, aké vídate vo filmoch, pokiaľ by to teda nebol film spred päťdesiatich rokov. Boli sme priďaleko od Charlestonu na to, aby sme mali Starbucks alebo McDonald´s. Mali sme tak maximálne Dar-ee Keen, lebo Gentryovci boli priveľmi šporliví na to, aby nakúpovali všetky písmená nanovo, keď prevzali Dairy King. V knižnici sme stále mali katalóg na excerpčných lístkoch a našou mestskou plavárňou bolo jazero Moultrie - teplá hnedá voda a tak ďalej. Film sme mohli vidieť v kine približne v čase, keď už vychádzal na DVD, na to ste však museli nájsť niekoho, kto vás odviezol k školskému areálu v Summerville. Obchody boli na Hlavnej, dobré domy na Riečnej a všetci ostatní bývali južne od štátnej cesty číslo 9, kde sa cesty a chodníky rozpadali na čosi ako štrk z masívnych kusov betónu hrozne sa po nich chodilo, výborne sa však hádzali po zlostných  vačiciach, najzákernejších zvieratách, aké kedy chodili po tejto zemi. Také ste vo filmoch nevideli.
Gatlin nebol komplikované mesto. Gatlin bol Gatlin. Susedia držali stráž na predných verandách aj za neznesiteľných horúčav - piekli sa vám rovno pred očami ako škvarky, nemali to však absolútne žiadny význam. Nikdy sa nič nemenilo. Na druhý deň som mal nastúpiť do druhého ročníka na strednej škole Stonewalla Jacksona a už teraz som vedel, čo sa bude diať - kde budem sedieť, s kým sa budem rozprávať, vtipy, dievčatá, kto kde zaparkuje.
V celom okrese Gatlin neboli nikdy žiadné prekvapenia. Boli sme v podstate epicentrom totálnej nudy uprostred ničoho.
Apoň som si to myslel, keď som zatváral ošúchaný výtlačok Bitúnku č. 5, vypínal iPod a zhasínal svetlo v posledný deň letných prázdnin.
Ukázalo sa, že viac som sa ani mýliť nemohol.
Objavila sa kliatba.
Objavilo sa dievča.
A na konci sa objavil hrob.
Nič z toho som ani len netušil.