Pravidlá hry

Žena iného muža

Lucas

"Mám ju, Ashoka!" povedal som polohlasne od dverí. "Čo sa jej stalo?" okamžite zisťovala a hneď stála pred nami. "Neviem úplne, musím ju zložiť..." hovoril som v rýchlom slede. Uložil som ju na posteľ, presne tam, kde sme ju položili prvý deň. Opatrne som si vytiahol ruky spod nej. Ani sa nepohla. Jedinou známkou, že žije bol nepravidelný dych a pulz, ktorý sa už dal nahmatať. "Opatrne, má zlomené rebro..." pošepol som Ashoke. Nechcel som hovoriť nahlas. Bál som sa, že ju zobudím.
"Zloemné rebro?" Zahučal Adam spoza mňa. "Ako to?" Otočil som sa naňho a zagánil som. "Lebo som jej ho nechtiac zlomil..." Snažil som sa byť pokojný. Naozaj som sa snažil. Ale v tejto situácii mi drásal všetky nervy. "Ty si jej ho zlomil?" Jeho hlas sa chvel nepríčetnosťou. "Adam, Lucas!" ohriakla nás Ashoka. "Už stačilo. Nemyslíte si, že to preháňaťe? Adam, pri oživovaní je to bežná vec. Lucas, bolo to nutné?" Viem, že to myslela dobre. Ale v mojom momentálnom rozpoložení to bola posledná kvapka. "No nebolo, nie?!" oboril som sa na všetkých naokolo zlostným hlasom. "Ležala tam. Studená ako ľad! Bez pulzu. Čo som asi tak mal robiť? Isto by som jej nezačal vykladať, že môže za smrť svojej kamošky...Potreboval si sa vyjadriť?!" Prešiel som k nemu a chytil ho za lem jeho košele, ktorú akurát mal na sebe. "Povedz mi, čo si tým sledoval?! Do čerta, čo si si myslel?!" Nevládal som sa kontrolovať. Kričal som. Všetku svoju frustráciu som si na ňom vybíjal.
Ale cez všetok ten hnev. Cez všetok môj krik som dokázal zachytiť jej slabý vzdych. Pustil som Adama a otočil som sa mu chrbtom. Musel som sa upokojiť a on mi v tom isto nepomáhal. A hlavne, musel som sa pozrieť, či je v poriadku. "Adam, prečo si jej to povedal?" Ashoka sa snažila ale aj jej hlas sa plnil hnevom. "Proste mi to vypadlo. Nerozmýšľal som nad tým. Nerozmýšľal som, čo to s ňou urobí..." Povzdychla si. "Dobre, stalo sa. Hlavne, že už je to v poriadku." Ako vždy sa snažila upokojiť situáciu.
Adam znel nervózne. "Postaráte sa o ňu?" šepol a podišiel k nej. "Na pár dní musím odísť mimo mesto..." V tej chvíli som úplne onemel. Stratil som všetky slová.  "David ma bude čakať pred zotmením pri Centrále. Musím vyraziť hneď aby som to stihol." Ashoka videla, že sa už naozaj neudržím. "Tu je v bezpečí."
Adam sa usmial a vybehol hore schodami. O pár minút bol dole. Pristúpil ku Alex a pobozkal ju. Pohladil ju po lícnych kostiach. Najradšej by som mu v tej chvíli vykĺbil všetky prsty. "Drž sa, kráska. Skoro sa vidíme." Potom mi pokynul hlavou a na Ashoku sa usmial. Vzal veci a odišiel.
Keď sa dvere zabuchli vyletel som zo stoličky. "Je to somár, pre všetkých bohov. Je to somár!" hromžil som. "Lucas, upokoj sa. Prosím," ticho ma žiadala Ashoka. Až vtedy som si uvedomil, že stále kričím. Stíšil som hlas. "Ako ju tu môže nechať v takom stave?" Šepkal som. Ashoka len vrtela hlavou. "David ho očaril... to ako o ňom hovorí....Podľa mňa v ňom vidí svoj vzor." Bolo to jediné možné vysvetlenie. Alebo sa úplne zbláznil.
Čupol som si k Alex a do dlaní som si vzal jej chladnú ruku. Privrel som oči a jemne som jej hladil pokožku. Upokojovalo to moje myšlienky. "Záleží ti na nej." pošepla Ashoka. Len som rýchlejšie vydýchol. "Je mi ako sestra. Samozrejme, že mi na nej záleží." Ashoka si pričupla ku mne. "A je naozaj len ako tvoja sestra?" S tými slovami ma nechala samého. Ešte mi povzbudivo stisla rameno a vytratila sa do vedľajšej miestnosti. 
Noc sa vkrádala do Strediska. Zažal som lampu aby som videl, či Alex spí. Bál som sa, že som čosi prehliadol. Že som jej ublížil viac ako som musel. Ležala úplne pokojne. Bola trochu bledšia ako by asi mala byť ale na dotyk bola teplá. Krv jej znovu prúdila žilami.
Nevedel som sa prinútiť k spánku, nemohol som poľaviť v pozornosti. Každý hlbší nádych, ktorý spravila sa na chvíľu zasekol a nahradil ho rýchly a plytký povzdych. Bolelo ju zlomené rebro. Vyčítal som si to. Samozrejme, že ma to zožieralo. Bola tak krehká. A ja som na ňu bol príliš hrubý. Príliš nemotorný na zaobchádzanie s čímsi tak ľahko zraniteľným. A vôbec, tak či tak nesmela byť moja. Bola to žena iného muža. Nepatrilo mi nič z nej. A nikdy ani nebude. Pohladil som jej hánky a jemne skontroloval pulz. Bol stály, rýchly, jej.
"Lucas..." pošepla zo spánku. Ruku som jej pevnejšie stisol. Díval som sa ako pohla hlavou a znovu šepla moje meno. "Som tu, som pri tebe..." povedal som polohlasne. Hlas sa mi zachvel. Zvraštila obočie a prudšie sa nadýchla. Viečka sa jej nepatrne pohli. Chytil som ju za rameno. Akoby som potreboval uistiť seba alebo ju o tom, že tam stále som. Ešte párkrát sa rýchlejšie nadýchla ale potom sa upokojila a prehodila sa na druhý bok, tvárou k stene. Odtiahol som ruky akoby každý ďalší dotyk mohol rozdúchať ešte väčšie plamene v mojom vnútri.
Pre všetkych bohov, veď som ju pred chvíľou bozkával. Odvtedy vo mne besneli ako nepríčetné. No pocit z jej pier som si nevedel vybaviť. Stratil sa v záplave strachu o jej život. Odplavila ho moja snaha znovu jej rozbúchať srdce. No aj tak som vedel, že by som si to rád zopakoval. Samozrejme za iných okolností. Moje pery trnuli od akéhosi zvláštneho chladu. I keď moja myseľ vyhostila spomienky na bozk, ony si ho pamätali pridobre. "Bohovia..." vydýchol som. Pre všetkých bohov. Zamiloval som sa do ženy iného muža. Stal som sa tým, čím som celý život opovrhoval. A namiesto toho aby som sa kajal, sa mi v hlave rodili len myšlienky na to aké by to bolo kebyže je moja. Mal som chuť sa prefackať. Prudšie som vydýchol a s privretými očami som zaklonil hlavu. "Stalo sa niečo?" ozval sa odrazu tichý šepot. Skoro som spadol zo stoličky. Rýchlo som sa narovnal až sa mi pred očami roztancovali čierne bodky. Dívala sa na mňa. Oči mala doširoka otvorené a v prítmí jej svietili. "Nahnala si nám strach..." povedal som jej a pousmial som sa. Čupol som si k nej tak aby sme mali tváre v jednej línii. Možno až nebezpečne blízko pri sebe. "Viem," šepla a sklopila zrak, "už som tu nemala byt." "Tak prosím nehovor." povedal som jej. Boli to pre mňa príliš bolestné slová. "Ale ty si ma vytiahol. Kričal si na mňa..." šepla a prstom mi odhrnula prameň vlasov čo mi padol do čela. Celé moje vnútro sa zachvelo. Jej pohľad sa mi zaboril do tváre. "Znel si tak nahnevane, že som sa musela vrátiť aby som ti stihla vynadať, že na mňa nemáš čo kričať..." usmiala sa. Len som zavrtel hlavou a pobavene si odfrkol. "Si neuveriteľná. To ľudia vstávajú z mŕtvych aby mi prišli povedať, že nemám zvyšovať hlas?" Usmiala sa ešte viac. "Samozrejme, také nehoráznosti ti predsa nemôžu len tak prejsť..." Neudržal som a vypustil som zo seba tlmený smiech, ktorý mnou otriasol. "Ale poviem ti jedno. Smrť nie je taká strašidelná..." Opäť privrela oči no stále sa usmievala. "A aká je?" Morbídna debata? Možno. Úchvatná žena, s ktorou som ju išiel mať? Zaručene.
"Je to ako pád do vody. Všetko okolo stíchne. Zmäkkne. Hladina sa nad tebou zavrie. Svetla postupne ubúda, no ty sa cítiš akoby si sa vznášal. Všetko je také tiché, ľahké a pokojné. Ale pusté. A tvoj hlas..." ešte trošku tichšie šepla, "tvoj hlas bol tak živý. A aj ja som bola ešte príliš živá na to, aby som sa oddala hlbine." Jej výdych sa nepatrne zachvel. Ale keď znovu uprela svoj pohľad na mňa v jej očiach som nevidel strach. Videl som v nich plameň horiaci viac ako kedykoľvek pred tým. "To neznie zle." šepol som jej a usmial sa na ňu. Prikývla a ďalej sa mi dívala do očí. "Ale mala by si sa vyspať, potápač." Dúfal som, že ju to rozosmeje. Jej pery sa zvlnili v širokom úsmeve a musela sa až prevaliť na chrbát aby zo seba dostala všetok vzduch. "Potápač, preboha..." A ďalej sa smiala. Všimol som si však ako si drží stranu kde mala zloemené rebro. Chytil som jej ruku a čierne žily mi okamžite vystrelili až po zápästie. Smiech utíchol a ona sledovala čierne kresby. "Ja...." musel som sa priznať. Tu. Teraz. "Ja som ti ublížil. Tam kde sa držíš, máš to zlomené. " Po tvári sa jej mihol tieň. Spomienka alebo akýsi temný pocit. Potom sa jej však vyjasnila a s úsmevom sa na mňa pozrela. "Vieš, že sa to stáva? Častejšie ako si myslíš..." "Aj tak som si mal dávať pozor..." "Videl si niekedy moje zápästia? Stačí jeden prudší náraz a budú na kusy. Ako takmer každá kosť v mojom tele. Som príliš tenká na to aby sa to nestalo..." S úsmevom sa na mňa dívala. Nevyčítala mi nič. Dokonca som nepostrehol ani náznak akéhosi hnevu či pobúrenia. "V podstate to ani necítim. Len keď sa prudšie nadýchnem." "Myslím, že ťa Ashoka dá dokopy. Len som ti to chcel vysvetliť...sám." Chytila ma za ruku, z ktorej už mizli čierne pletence. "Vážim si to. Ďakujem. A nie len za toto, ďakujem za...seba." Rukou sa mi šíril oheň. Naozaj som si myslel, že čochvíľa vzbĺkne. "Vždycky," odvetil som jej. "Ak by som mohla mať ešte jednu prosbu, pomohol by si mi hore do postele? Nechcem tu Ashoke zaberať miesto..." Mohol som jej povedať, že tu pokojne môže prespať celé dni ale pomyslenie na jej ďalšie dotyky bolo neodolateľné.  "A želáš si to na nevestu, tučniačika alebo vrece zemiakov?" opýtal som sa teatrálnym hlasom. Znovu sa rozosmiala, až si musela pritlačiť rebrá. "Povedala by som na nevestu...ale také klišé si ešte pošetrím..." V očiach sa jej pobavene blýskalo. Tušil som čo príde...

Drahí moji čitatelia. Prvá novoročná časť je na svete a hádam aj nie posledná. Veci sa teraz trošku naťahujú keďže riešim školu, prihlášky a podobné papierovačky. Užite si ju a neváhajte písať komentáre. Zaujímajú ma vaše názory a predpovede.

S láskou,
Vaša Tayra222