Dark in the light

Prvá kapitola

Celá spotená som sa strhla zo spánku a posadila sa. „Len nočná mora, nič viac. Je to v poriadku." Žmurkala som a dívala sa do démonickej tmy. „Nie, niečo predsa len nie je v poriadku. Je tu! Viem to," šepla som a snažila sa započuť nejaký zvuk, ktorý by mi povedal, či je naozaj nejaký duch so mnou alebo je to len moja paranoja. No jediné, čo som počula bol tlkot môjho vyplašeného srdca a krv v ušiach, ktorá mi miestami pripomínala šum mora.

Odrazu som zacítila chladný vzduch na zátylku. (Vánok smrti – tak som ho volala). Vzala som prikrývku a pritiahla si ju bližšie k hrudi. Slzy som mala na krajíčku, ale plakať som nemohla. Ukázala by som svoju slabú stránku - strach a bolesť, čo vo mne je. Ak by som vyronila čo i len jednu slzu, zabil by ma. Nemohla som dovoliť, aby tá démonická hmla v mojej hlave zvíťazila.

Leah, poddaj sa tomu. Poddaj sa mne. Neboj sa. Ja ti pomôžem. Budeš slobodná, tak ako chceš. Už sa viac nebudeš trápiť. Poď so mnou, Leah. Šepkal.

„Nie!" skríkla som, vyskočila z postele na rovné nohy ako blesk a bežala zasvietiť svetlo. Ostré svetlo žiarovky ma na malý moment oslepilo. Pomaly som otvárala oči a rozhliadala sa po malej izbe. Nikde nikto. Bola som sama. Od úľavy mi padol kameň zo srdca. Chrbtom som tvrdo narazila do steny pri dverách a zhlboka sa nadýchla. Podvedome som si opakovala postupnosť dýchania – nádych, výdych, nádych a výdych.

Toto ti nepomôže, Leah. Ja som stále tu. Takto sa ma nezbavíš, ja som démon svetla a tmy. Budem tu tak či tak. Nikto ti nepomôže. Nikto, okrem mňa. Leah! Znovu som započula zamatový hlas muža. Ten prízrak sa začal neľútostne smiať. Smial sa môjmu chabému pokusu zbaviť sa ho, stíšiť jeho hlas a zničiť jeho prítomnosť. Bola som bezradná.

Pomaly som sa zosunula po stene na chladnú podlahu z dubového dreva. Tvár som si zakryla roztrasenými rukami a vzlykala. Každým vzlykom sa smiech démona zosilňoval a stupňoval. Slzy sa mi drali na povrch a nemohla som nabrať vzduch do pľúc. Ovládla ma panika.

„Dosť! Buď ticho!" zvrieskla som z plného hrdla, no on neprestával. Si hlúpa, ak si myslíš, že ma umlčíš. Tvoje úbohé pokusy sú viac ako márne. Nemáš proti mne šancu, tak už to pochop, Leah! Prehovoril napokon, ale smiať sa neprestával. Zabával sa na mne, na mojom utrpení, mojej bolesti, na mojom strachu z neho, na mojich slabých chvíľach.

Po pár minútach som sa postavila zo zeme, vztýčila hlavu a odišla z izby. Chcela som od neho ujsť. Malátne som kráčala dolu drevenými schodmi a podvedome hľadala matku. Nebola doma, rovnako ako väčšinu času. Radšej trávila noci u Steva ako s vlastnou dcérou.

Z kuchyne som si vzala pohár chladnej vody a vyšla na terasu pred domom. Letný vánok ma šteklil po ľahko odetom tele a rozmaznával mi pokožku. Na oblohe plával okrúhly mesiac spolu so žmurkajúcimi hviezdami a do rytmu večernej hudby im pomáhal hrať jeden zatúlaný mrak. Zatvorila som oči a plnými dúškami som vdychovala čerstvý osviežujúci vzduch, ktorý ma napĺňal a zároveň uvoľňoval. Až vtedy som si uvedomila, že prízrak je ticho. Umlčal ho môj odchod z izby? Alebo moja vyrovnanosť? Vzdor? Je vôbec prízrak teraz so mnou?...

„Ani vám nedá spávať ten spln?" ozvala sa neznáma mužská silueta z vedľajšieho balkóna. Ten hlas bol prekrásny. Nevedela som komu patrí, pretože skoro nikdy som nevychádzala z domu, kvôli tej beštii v mojej hlave, ktorá mi naháňala hrôzu. Ale aj kvôli matke, hanbila som sa za ňu.

„Ehm, nie, nedožičí mi chvíľku pokojného snívania," odpovedala som a usmiala sa aj napriek tomu, že bola tma a on ma nemohol vidieť. Aké iracionálne.

„To viacerým ľuďom. Minule som čítal jeden článok, v ktorom sa písalo, že spln kradne ženám spánok. Každá druhá žena sa sťažovala na to, že im mesiac v splne narušuje pokojné driemoty," zasmial sa, „a ako vidím, vy patríte k nim," dodal milo a jeho čierna postava sa pohla smerom k mesiacu.

„Patrím, bohužiaľ," povedala som viac-menej pre seba a zamračila sa, „no aj napriek tomu chcem byť zajtra svieža a fit, tak sa radšej vrátim do postele. Dobrú noc," zaartikulovala som hlasnejšie a vydala sa smerom k vchodovým dverám.

„Ďakujem, aj vám," z jeho hlasu bolo cítiť úsmev a spokojnosť. Potešilo ma to.

Vrátila som sa späť do izby, ale tentoraz som zaspala pri zasvietenom svetle. Už žiadna nočná mora, žiadne zvuky ani halucinácie. Iba božské ticho, ktoré sprevádzalo moje sny.

Prvá časť je úspešne dopísaná, dúfam, že ste mali príjemný čitateľský zážitok. Dúfam, že sa Vám príbeh doteraz páči. Za každý názor, komentár som Vám vďačná.
Leah Silverwind