Nič lepšie už nepríde

Štrnásť

Raelyn strávila posledné dva dni na dráhe od rána až do šiestej večera. Chystali sa preteky, ktoré boli tento raz práve na dráhe Procrossu. Bol to tretí závod zo šiestich v súťaží o pohár, o ktorý sa súťaží každý rok. Kedysi o neho pretekala aj Raelyn. To, že vyhrala sa spomínať ani nemusí, to je samozrejmosť. Dokonca dva roky po sebe. Mala dobre našliapnuté aj na tretí pohár v poradí, po tom však prišla nehoda a ona sezónu nedokončila. Nastúpil však za ňu Leo a aj keď prvý rok nevyhral, ten druhý sa mu to už podarilo. Teraz na ten závod nastúpi tretí krát a úprimne? Podľa Raelyn má dosť veľkú šancu na víťazstvo. Od minulého roku sa dosť zlepšil. Všetci v neho verili. Raelyn k tomu celému bola skeptická. Nechcela byť sebecká, priala mu to, avšak myšlienky, že ten chlapec žije jej sen, sa zbaviť nemohla. Vedela, že mu nemôže a nemá čo vyčítať. To všetko bola jej chyba. Za všetko si mohla sama. Vyčítala si to deň za dňom a ak mala slabšiu chvíľku, aj jej vyšla slza. Okrem hnevu cítila smútok a bolesť. Tie pocity jej nedovolili prísť sa pozrieť na vlaňajšie a ani na prvé tohto ročné preteky. Bolo to až príliš ťažké. Teraz už však nemala v pláne ostať doma a preležať celý deň v posteli. Chcela ísť na ten závod. Chcela podporiť Lea, chcela jeho víťazstvo. Chcela dokonca byť v boxe, aby bola súčasťou jeho tímu. Zarazilo, no neprekvapilo ju, keď tú poslednú spomínanú vec Leo nechcel.

,,Nie."

,,Prečo nie?" opýtala sa a snažila sa prispôsobiť jeho chôdzi. Aj keď jej však na kolene už nestrašila tá príšerná vec, Leo išiel až príliš rýchlo na to, aby mohli ísť bok po boku.

,,A prečo by si tam mala byť?"

,,Preto, že som dobrá mechanička?"

,,To sú aj Kid s Mailom," odbil ju a pokračoval v ceste ku svojmu autu. Raelyn frustrovane vzdychla, no nemala v pláne vzdať sa pokiaľ nedosiahne to, čo chce.

,,Možno sa ti zíde jeden navyše," dobiedzala ďalej. Leo si povzdychol a zastavil. Potom sa pomaly otočil a pozrel sa na ňu. Pozrel sa na dievča, ktoré kedysi miloval. Bola pre neho všetkým. A ona ho zlomila. Nemyslel si, že sa cez to dostane. Bál sa, že nevie prestať milovať to hnedovlasé dievča, na ktorej mohol oči nechať. No podarilo sa. Nemožno povedať, že lásku postupom času nahradila nenávisť. Necítil voči nej nenávisť, bol len ranený. Snažil sa pochopiť, prečo sa na neho po tej nehode vykašľala. A aj to v podstate chápal, aj tak si však nedokázal pomôcť a ten trpký pocit bolesti ho spaľoval zvnútra.

,,Fajn," prehovoril.

,,Fajn?"

,,Áno, fajn. Môžeš byť v boxe." Aj keď si Leo snažil akokoľvek nahovoriť, že nevie prečo jej to nakoniec dovolil, nešlo mu to. Veľmi dobre vedel, aká je pravda. Stále ju mal rád. Stále mu na nej záležalo. A stále mal pre ňu slabosť.

,,Vďaka," povedala úprimne. Chcela sa aj usmiať, jej pery sa však ani nemohli. Po tom, ako Leo prikývol, prešiel niekoľko krokov k jeho autu a potom ho sledovala, až kým sa nestratilo za rohom, nastúpila do toho svojho a spokojná sa pobrala domov.

Tam ju však čakalo prekvapenie. Po tom, ako sa takmer zabila po ceste ku vchodu, pretože zakopla o kameň, takmer dostala infarkt, keď sa tesne pred tým, ako chytila kľučku dvere otvorili a ona sa zrazila s vysokou postavou. Chytila sa za srdce a pomaly to začala predychávať.

,,Ty kretén, zľakla som sa," prehovorila na dotyčného.

,,Tak to sme dvaja." Raelyn si ho premerala pohľadom.

,,Čo tu robíš?"

,,Prišiel som za tebou."

,,Za mnou?" nadvihla prekvapene obočie.

,,Jasné, že nie, preboha. Prišiel som za Diou. Potreboval som sa s ňou o niečom porozprávať. Nie je doma. Vraj sa zdržala v práci, mala by prísť do pol hodiny," odpovedal jej s otrávením v hlase.

,,Fajn. Ak by si sa správal normálne, aj by som ti povedala, že na ňu môžeš počkať vo vnútri. Avšak, smola," ironicky sa usmiala a obišla ho.

,,Počkaj," zastavil ju jeho hlas.

,,Ja-"

,,Poď," prerušila ho, ani ho nenechala dopovedať.

,,Dnes som mala dobrý deň tak urobím dobrý skutok a aj cez tvoju blbú poznámku ťa nenechám čakať v aute." Potom sa pobrala ďalej s čiernovlasým chlapcom za pätami. Bastianovi na perách pohrával úsmev.

Neskutočná. Tak by ju opísal jedným slovom.

Vo výťahu mlčali a ani jeden neprehovoril, ani keď vošli do bytu. Tam mu povedala, aby si kľudne sadol do obývačky a ona sa pobrala do spálne, kde sa prezliekla. Potom si to nasmerovala do miestnosti, kde sa nachádzal aj Bastian. Hodila sa na gauč a pod koleno si podložila vankúš. Keď si konečne našla pohodlnú polohu, pozrela sa na Bastiana. Prekvapilo ju, keď zistila, že tiež sa na ňu pozerá a pohľadom neuhol ani po tom, čo si všimla jeho pozorovanie. Presne tak. Skúmavo ju pozoroval a mračil sa.

,,O čo ti ide?" Bastian však najprv dlhé sekundy neodpovedal.

,,Povedz mi niečo o sebe."

,,Čo ti mám povedať?"

,,Neviem," mykol plecami.

,,Hocičo. O tvojej práci, detstve, puberte." Raelyn na neho hľadela, obočie mala skrčené, oči prižmúrené a nechápala, čo to má znamenať.

,,Povedz mi, čo ťa prinútilo úplne skoncovať s alkoholom. Stavím sa, že predtým si vymetala bary jedna radosť a bola opitá každý piatok," zasmial sa.

,,Máš veľmi mylnú predstavu. Môj život bol nudný a aj je."

,,Viem, že to nie je pravda. Som si istý, že si v hlave momentálne kladieš otázku, čo to má, dopekla, znamenať. Poviem ti však, drahá Raelyn," postavil sa s gauča a pomaly podišiel bližšie a sadol si vedľa nej.

,,Si samé tajomstvo a určite aj prekvapenie. Niečo na tebe je. A to niečo ma núti zistiť si o tebe každú jednu maličkosť." Pohľadom sa jej vpíjal do jej očí a ponáral sa jej do duše. Cítila sa akoby bola pod vplyvom nejakého kúzla, keď jemne pootvorila pery a na moment, len na krátku sekundu uvažovala nad prezradením mu niečoho viac, ako vie hocikto iný. Avšak včas si to uvedomila a tak rýchlo ako sa spamätala, tak rýchlo sa postavila a namierila si to do spálne.

,,Ale no tak, kvetinka. Nehraj sa na nedostupnú," Bastian ju nasledoval. Raelyn sa snažila zatvoriť dvere, Bastian jej to však nohou prekazil.

,,Nie je nič, čo by som ti mohla povedať," snažila sa ho pretlačiť.

,,Ale je, Raelyn," pohral sa s jej menom a dievčaťu nabehla husia koža. Ich oči sa stretli a opäť ju úplne omámil. Zvádzali medzi sebou tichý súboj a ona prehrávala.

,,Ak by som ti odpovedala na jednu z vecí, ktorá ťa zaujíma, mal by si niekoľko ďalších otázok. A potom by som ti vyrozprávala celý môj životný príbeh. Čo nie je nič, čo by si chcel počuť," opäť sa pokúsila zatvoriť dvere, no nepodarilo sa jej to.

,,Ako si môžeš byť taká istá?"

,,Pretože môj život je ako nepodarený film. A zlé filmy nepozerá nik."