Kráľ polovičnej krvi

XII

Čo sa vlastne udialo v dedine polovičných? A čo sa teraz stane s Mardanom, ktorý na seba vzal Mordelainu vinu? To sa dozvieme dnes... A ešte aj niečo navyše.
„Tvoj šíp vzal život kráľovi lesnej ríše Tanaelorovi! Videli ťa pritom lauvalskí jazdci a dvaja členovia rodu dračích elfov. Ani sa nepokúšaj túto vinu poprieť." Halatirove slová zneli ako ortieľ. Boli nekompromisným usvedčením Mardana z niečoho, o čom si všetci prítomní elfovia mysleli, že to spáchal. Iba on a Mordelai poznali pravdu a veru sa nezdalo, žeby táto pravda bola na niečo dobrá.

Mardan kľačal v miestnosti, kde sa pred časom stretli všetci elfskí vládcovia a diskutovali o otázke polovičných. Za plecia ho pridržiavali pri zemi dvaja lauvalskí jazdci. Hlavu držal sklonenú, no oči mu blúdili po miestnosti. Videl, že Mordelai naozaj dostala všetkých polovičných na jeho súd – stáli neďaleko neho a poloelfka so spelenskou krvou sa medzi nimi vynímala ako ich vodkyňa. Cisár sedel na svojom vyvýšenom tróne a mračil sa. Po jeho dvoch stranách stáli Halatir s Laethiou. Kým princ sa staval do roly útočníka proti Mardanovi, Laethia si neisto žmolila rukáv šiat. Smutne pozerala na kľačiaceho nešťastníka a keď sa jej pohľad stretol s Mardanovým, obaja zneisteli. Mardan ako zvyčajne pri každom pohľade na Laethiu a Laethia – sama nevedela v tej chvíli povedať, prečo mala z Mardana také zmiešané pocity.

Nechcela, aby bol Mardan vinný. Nechcela, aby sa naozaj previnil zabitím jedného z elfských vládcov. Sklamane si povzdychla. Stále si neprivykla na myšlienku, že všetko, čo dosiahli, čo vybudovali, sa rozsypalo ako domček z karát v priebehu jednej chvíle... Domov polovičných zhorel, kráľ Tanaelor zomrel a práve jeden z polovičných bol jeho vrahom.

„Ten šíp vzal život kráľovi lesnej ríše, ale ignorancia tohto mŕtveho kráľa vzala životy mnohým iným!" vyprskla Mordelai a pristúpila k Mardanovi. „Príchod kráľa Tanaelora do novovybudovaného mesta, kde mali žiť poloviční, mohol priniesť omnoho viac smrti, než nakoniec priniesol. Mesto na periférii Lauvalie, aby nás hrdý kráľ Tanaelor nemusel tolerovať, malo byť útočiskom. No s krokmi muža, ktorý nás mal chrániť, prišli aj čističi. Hneď, čo sme ho zazreli, videli sme aj ohne a začuli krik. Všetko sa znova opakovalo. Už po druhý raz ten elf vedome nechal polovičných zabíjať."

„To sú vážne obvinenia, princezná Mordelai," riekol cisár a nespokojne sa zamrvil.

Mordelai sa napriamila: „Hovorím, iba to, čo som videla a zároveň žiadam o zváženie trestu, pretože ktokoľvek by bol na jeho mieste, jednal by rovnako."

„To je nehoráznosť!" skríkla piskľavo akási žena. Bola to manželka zosnulého kráľa. Vystúpila z davu a zastavila za hranicou pomyselného kruhu, ktorý sa okolo obvineného zoskupil. „Ten miešanec zabil môjho manžela! Nemilosrdne zabil elfa, ktorého by mal za dobrotu velebiť!" Bodala prstom ku Mardanovi a jej kolísavý hlas zadušajúci sa plačom zvieral vnútro každému, kto ju začul. „A tá miešanka? Ževraj princezná? Všetko si vymýšľa! Môj muž sa iba išiel pozrieť, ako sa polovičným darí, či niečo nepotrebujú!"

Zlostne zabodla pohľad k dvojici polovičných a zúrivosťou, ktorá môže prísť azda len so žiaľom, zahrmela: „Ešte aj po smrti ho očierňujú! Tie nevďačné špinavé obludy!" Urobila zopár krokov, no jeden z jej synov bol natoľko odvážny, aby ju zastavil. Sprvu sa spierala, no potom len sklonila hlavu k jeho ramenu a rozplakala sa.

Mordelai prežrela výsmech jej postavenia. Nemohla však prehltnúť sústo otrávené lžou, ktoré sa lesná kráľovná snažila natlačiť každému do krku. „Prosím vás," precedila pomedzi zuby, „kráľ Tanaelor dlhé roky ignoroval prenasledovanie polovičných a naposledy sa okato vysral na cisárov rozkaz, aby tomu zabránil. Vážne nám tu chcete nahovoriť, že odrazu precitol a šiel sa z dobroty srdca pozrieť, či nám niečo nechýba? Na konci elfskej ríše, v údoli odrezanom od sveta? Čo by nám tam tak mohlo chýbať okrem, hm, všetkého?" Viedla protiútok proti zosnulému kráľovi bez štipky úcty voči jeho trúchliacej vdove. Obidve mali svoju pravdu a obidve boli schopné sa za ňu pobiť.