Dark in the light

Štvrtá kapitola

S piskotom som otvorila oči a snažila sa zhlboka dýchať. Ešte stále som bola v učebni a nado mnou sa skláňalo niekoľko hláv, medzi nimi aj hlava riaditeľky. Postrachu školy. Bledomodré chladné oči by mali naháňať hrôzu, no mne pripadali milé, rovnako ako aj jej široký úsmev a krivé zuby. Pomaly som sa postavila zo zeme. Pohľad som upriamila na nízku riaditeľku. Musela som pôsobiť vyrovnane.

„Ste v poriadku, slečna?" opýtala sa ma guľatá hlava riaditeľky McHallovej. Potrebovala som si premyslieť, čo poviem, a tak som si dávala s odpoveďou načas, čo bola chyba, lebo mi spolužiak skočil do reči.

„Jasné, že je v pohode. Urobila to preto, aby nemusela čeliť následkom," ozval sa chalan, ktorého som udrela a rukou si tlačil na opuchnuté miesto po facke. „Toto si odserieš, suka," zašepkal tak, aby som to počula iba ja. Zamrazilo ma.

„Samozrejme, slečna, budete musieť zodpovedať za svoje konanie. A to tak, že budete podmienečne vylúčená zo školy." Zamračila sa. Táto správa bola pre mňa obrovským šokom. Veď som mu ani nezlomila nos?! Tak prečo by som mala byť vylúčená? Niekoľko sekúnd som iba nehybne stála a zízala na riaditeľku s pootvorenými ústami. Napokon som prehovorila: „Vylúčenie? To nie, ale ... ale ja za to nemôžem. To ...," nestihla som sa ani brániť, pretože ma McHallová prerušila. Moju myseľ ovládla panika – nemohla som byť vylúčená! Do pekla!

„Žiadne ale! Bez príčiny ste udreli svojho spolužiaka. Myslím, že vám napíšem odporúčanie k školskej psychologičke," znovu sa zamračila a premerala si ma pohľadom, „bude to asi najlepšia možnosť," dodala. Och ten jej povýšenecký pohlaď sa mi zabodával do tela.

Srdce mi vynechalo jeden úder, teda prestalo biť úplne a sánka mi spadla niekde k zemi. Ku psychologičke? To nie! Čo jej poviem? Že mám zvláštneho démona v hlave, že s ním komunikujem, a on sa ma snaží zabiť? Čo mám robiť? Musím sa z toho dostať. Ako?

„Psychologička? Nie! Ja ju nechcem," odpovedala som stroho a bez premýšľania. Samozrejme, nebola to veľmi racionálna odpoveď. Znela som skôr ako pomätenec.

„Myslím si, že psychologické sedenia nie sú potrebné. Je pravda, že slečna Sullivanová má problémy, či už osobného charakteru alebo spoločenského, no odborný lekár jej nedokáže pomôcť, pokiaľ to ona sama nebude chcieť," povedala učiteľka marketingu. Jej podpora ma povzbudila. Odrazu sa všetky pohľady opäť sústredili na mňa. Čakali, že poviem niečo rozumné a normálne.

Chvíľu som len nemo žmurkala a potom povedala: „Sľubujem, že sa to už nikdy viac nezopakuje. A tebe sa ospravedlňujem," pozrela som sa na chalana, ktorému som ublížila. „Ostanem doma tak dlho, ako to bude potrebné. Ale k psychologičke ma neposielajte, prosím," psími očami som sa pozrela na McHallovú a potom na učiteľku. Pohľadom som behala z medzi nimi. Moje srdce divoko bilo a dych sa mi zrýchľoval.

„Tak teda dobre, slečna. Presvedčili ste ma. No vašu matku budeme musieť zavolať do školy." No super, ďalší debilný nápad.

„Ona nie je spôsobilá prísť. Je v zlom duševnom stave," sklopila som zrak. „Je chorá," dodala som vyhýbavo a sklopila zrak k špičkám.

„Na čo sa to hráš. Povedz rovno, že tvoja mama je zdrogovaná a prišla by sem jedine vtedy, ak by jej riaditeľka dala dávku," vykríkol Simon a pri tom ma mučil pohľadom. Urobil mi to naschvál. Nenávidel ma a musel to povedať. (Spoločenská smrť bolo to posledné, čo som chcela.)

Riaditeľka spýtavo zdvihla obočie: „Poďte so mnou. Potrebujem sa s vami v súkromí porozprávať." Otočila sa a odišla. Chvíľu som tam stála ako prikovaná, až kým do mňa niekto jemne neštuchol. Zhrabla som svoju tašku a rýchlo vyštartovala do riaditeľne. Bola to typická miestnosť administratívneho charakteru. Nepáčila sa mi, nebola útulná. Oproti dverám bol mohutný stôl so stoličkou pre riaditeľku a dvomi lacnými stoličkami pre jej „hostí". Po ľavej strane boli oproti sebe postavené dve kreslá v čiernej farbe, vyzeralo to divne. Takmer ako u terapeuta.

Sadla som si do jedného z čiernych kresiel oproti riaditeľke McHallovej. Nervózne si prehadzovala ceruzku medzi prstami a jemne poklepkávala nohou. Nahla sa ku mne bližšie a prihovorila sa mi vľúdnym hlasom: „Leah, to o vašej matke som vedela. Len som nevedela, že je to také ťažké a vážne. Môžem vám nejako pomôcť?" stíchla a čakala na moju odpoveď. Nemala som záujem s ňou komunikovať, no ona pokračovala: „Síce neviem aké to je, ak je člen rodiny drogovo závislý, ale neodmietajte moju pomoc, slečna. Môj otec bol závislý na automatoch, bol gembler a bolo to hrozné," odmlčala sa a zatriasla hlavou akoby sa chcela zbaviť zlej myšlienky. Jej otvorenosť ma šokovala.

„Neberte si to zle, ale ja vašu a ani nikoho iného pomoc nechcem. Ja ju vlastne ani nepotrebujem," pozrela som sa na ňu a snažila sa ju nejako obmäkčiť. „A teraz, ak dovolíte, chcela by som odísť domov," dodala som.

„Urobili by ste mi veľkú radosť, ak by ste išli k tej psychologičke a nejako riešili vašu situáciu," chytila mi ruku, ktorú som vzápätí z jej zovretia vytrhla a postavila sa na odchod.

„Idem si odpykať trest v podobe domáceho väzenia. Odsedím si doma aj zvyšok školského roka, ak to bude nutné, ale psychologickú ambulanciu nenavštívim," zaťato som vyrukovala a založila si ruky na prsiach. Bola som rozhodnutá, že do cvokárne nevstúpim a štvalo ma, že ma tam posielala.

„Tak dobre, vidím, že sa asi v tomto ohľade nedohodneme ... bohužiaľ. Ste veľmi tvrdohlavá," usmiala sa, potriasla mi rukou a šla ma odprevadiť k východu školy. Taká potupa. Toto bola definitívne moja spoločenská smrť. Chodila som s riaditeľkou po chodbácha každý sa ma mňa díval ako na vraha. Všetci na mňa ukazovali prstom a niečo si šuškali. Zdvorilo som sa rozlúčila s McHallovou a dala sa na cestu domov. Každý krok mi pripomínal tú hanbu, ktorú som práve zažila. 

Hm, táto časť je viac uvoľnená, no v tej budúcej už sa dej bude hýbať vpred. Dúfam, že sa Vám to páči :) Budem sa snažiť, aby Vás prípeh zaujal.
Leah Silverwind