Dark in the light

Piata kapitola

Leah, teba spoločnosť už dávno zahubila. Už ťa nevnímajú ako jej súčasť. Si iba na obtiaž. Škola sa ťa zbavila, priatelia a rodina tiež. Prečo to už konečne nevzdáš? Bude ti určite lepšie. A čo je najpodstatnejšie budeš voľná. No tak Leah, spolu to zvládneme. Poďme do raja! Leah!

„Zavri už konečne zobák!" zakričala som nahlas, keď som kráčala po príjazdovej ceste k nášmu domu. Myslím, že to bolo počuť až na koniec ulice.

„To patrilo mne?" opýtal sa už známy hlas z minulej noci. Konečne môžem k tomu prekrásnemu hlasu priradiť aj tvár. Vyzeral ako dokonalá kópia Matta Bomera. Vysoká, nádherná a svalstvom obalená postava. Hlboké, sivé oči, ktoré hľadeli do duše a srdca. Ach, anjel v ľudskom tele. Až mi to vyrazilo dych a podlomili sa mi kolená.

„Samozrejme, že nie. Ja som si iba – jednoducho to nepatrilo vám, ale mojim myšlienkam. Potrebovala som si ich nejako utriediť," rýchlo som povedala. (Neboli to myšlienky, ale démon, ktorého som potrebovala skrotiť.) Slová z mojich úst išli automaticky a pôsobila som dosť protivne a drzo.

„Jasné, to občas pomáha. Zakričať si," usmial sa, keď som okolo neho tesne prechádzala. „Nemohli by sme si niekedy ísť zakričať spolu?" nadhodil, no keď zbadal môj nechápavý pohľad, pokračoval, „teda, nechceli by ste ísť niekedy so mnou von?" opýtal sa a očakával kladnú odpoveď. (Usúdila som to podľa jeho roztomilého pohľadu.) Nadvihol kútiky úst a prehrabol si vlasy. V tom momente mi vyschlo v ústach. Ten chlap ma priťahoval ako južný pól severný pól magnetu.

„Jasné veľmi rada pôjdem. Niekedy," vyhŕkla som a opätovala som mu úsmev rovnako vľúdne.

„Čo tak zajtra? Môže byť?"

„Áno. Zajtrajšok je perfektný. Hodí sa to. Tak sa vidíme zajtra," priškrteným hlasom som povedala a vošla do domu. Chrbtom som sa oprela o zatvorené dvere a rozjímala nad tým anjelom zo susedstva. Objali ma paže horúčavy. Bola som úplne vyvedená z miery.

Ten je ale úžasný, však Leah?! Nič pre teba, nemáš naňho. On je dokonalý a ty?! Čo si ty? Iba zúfalá troska hľadajúca útechu. Spamätaj sa! Naňho nemáš. Ty nemáš na nikoho! Zasmial sa démon. Vedel, že mi tieto jeho slová podrážajú nohy. Snažil sa o to, aby som o sebe pochybovala, zložila sa, poddala.

Moje myšlienky prerušil buchot, ozývajúci sa z kuchyne. Znelo to ako padanie hrncov.

„Alessandra, si tu?" zakričala som. Ozvalo sa chrapčanie a rinčanie skla. Začínala som mať strach.

„Tu som, zlatko," povedala sotva počuteľne. Prevrátila som oči stĺpikom a šla za ňou.

„Doniesla si mi dávku od Steva?" opýtala sa, keď som prekročila prah kuchyne.

„Nie. Podmienečne ma vylúčili zo školy, čiže ma tvoje drogy teraz vôbec nezaujímajú," zamračila som sa a pozrela sa na stôl. Ležala tam zvláštna trubička s otvorom a bol tam rozsypaný prášok. Ona šňupala. Do frasa, čiže tu musel niekto byť, aby jej to doniesol. Znovu to tu navštívil nejaký pasák. Matka si všimla, že sa nemo dívam na stôl.

„Toto mi nestačí," rukou zhodila všetko zo stola. Vrátane mojej fotografie. Mala som na nej asi desať. Nepamätala som si, pri akej príležitosti bola zhotovená, ale nevyzerala som šťastná.

„Mňa to nezaujíma. Ja mám väčšie problémy, ako starať sa o to, či dostaneš to, čo chceš. Čo potrebuješ. Niekedy som ti stačila ja, ale teraz na mňa kašleš," hovorila som pokojne, monotónne a dívala sa von oknom na vedľajší dom.

„To nie je pravda. Ja ťa mám stále rada."

„Vážne?! Tak s tým láskavo prestaň! Vyhľadaj pomoc," prosíkala som. Snažila som sa jej zas a znova dohovoriť.

„Pomoc? Tú som skúšala vyhľadať veľakrát, no neúspešne. Nedokázali mi pomôcť."

„Pretože si tú pomoc hľadala v posteli so ženatými mužmi. Chcela som ti pomôcť, no teraz už nie. Pre mňa už nie si matka, si iba predrogovaná troska," zasyčala som a odišla do svojej izby. Znovu som jej uštedrila ranu hlboko pod pás, osolila jej ešte stále čerstvé rany.

Leah, toto ti spôsobuje mamička. Bolesť. Vzdaj sa bolesti a utrpenia – skoncuj s tým. Už naveky. Pomôžem ti, Leah. Poď, spolu to zvládneme. Skoncujeme s tým. Leah. Sloboda je blízko. Dokážeš ju cítiť.

Sadla som si na zem uprostred izby a rukami si zapchala uši. „Už dosť, už dosť!" šeptom som si opakovala a kývala sa na mieste, ale démon neprestával a stále rozprával to isté: „Skoncujeme s tým, Leah. Sloboda je blízko." Cítila som sa ako blázon.

Viazol mi dych a s pribúdajúcim časom som pociťovala okolo seba chlad. Celá miestnosť sa so mnou párkrát zatočila, obraz predo mnou sa sfarbil do čierna a odpadla som. Znova.     

Dúfam, že sa Vám príbeh páči, zaujal Vás a že sa mu stanete verní :) 
Leah Silverwind